INEKO - Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy

1. Reforma zdravotníctva - zákon o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (zúženie základného balíka zdravotnej starostlivosti - prioritné diagnózy; neprioritné diagnózy - spoluúčasť pacienta stanoví vláda; kategorizácia liekov; rozšírenie okruhu od paušálnych poplatkov oslobodených ľudí), zákon o zdravotnej starostlivosti (katalogizácia zdravotných výkonov)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Odbornou verejnosťou je všeobecne akceptované, že zdravotnícky systém na Slovensku je potrebné reformovať, a preto bolo prijatie balíka 6 reformných zákonov považované za veľmi dôležitý krok vpred, na ktorý sa doteraz neodhodlala žiadna vládna garnitúra. Zákon o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a zákon o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti je možné považovať za kľúčové normy celej reformy, pretože vytvárajú predpoklady pre konkrétnejšie opatrenia, definované v ostatných 4 prijatých zdravotníckych zákonoch.

Podstatu celého reformného procesu – snahu o ekonomizáciu verejného zdravotníctva, ako reakciu na finančnú agóniu systému (obrovské zadlženie) a zaostávanie, najmä prostredníctvom využitia predností trhových síl, považujú odborníci za veľký prínos. Konečne sa zakladá definitívne ukončenie chápania zdravotníctva ako systému, v ktorom je všetko a pre každého "zadarmo", do reality sa premietne fakt, že zdroje sú obmedzené, pomôže to zredukovať plytvanie a čiastočne (najmä pri diagnózach, ktoré nebudú hradené zo solidárneho balíka) sa vytvorí konkurenčné prostredie. Odborníci pozitívne vnímajú komplexnosť reformy, snahu o zásadnú zmenu smerom k efektívnosti a finančnej udržateľnosti systému.

Ani najbohatšie krajiny sveta si nemôžu dovoliť uspokojovať prostredníctvom verejne financovaného zdravotníckeho systému všetky potreby obyvateľov súvisiace so zdravotným stavom. Riešením, ku ktorému sa prakticky všade vo vyspelom svete pristúpilo a pristupuje, je klasifikácia zdravotníckych služieb podľa miery ich významnosti a "rationing", t.j. vymedzenie, čo bude (neodkladná zdravotná starostlivosť, tzv. prioritné diagnózy) a čo nebude (časť nákladov z tzv. neprioritných diagnóz a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (tzv. 50- a 20-korunáčky) financované z verejného poistenia, tak aby sa zdroje a uznané potreby vyrovnali s čo najmenším negatívnym dopadom na reálnu dostupnosť. Tento prístup si osvojila i "Zajacova reforma", čo sa stretlo s pozitívnym hodnotením zo strany hodnotiacej odbornej verejnosti. Zavedenie (pri niektorých prípadoch zvýšenie) spoluúčasti pacienta na financovaní svojej liečby nebolo možné donekonečna odkladať a bolo (resp. bude) nutné k nemu pristúpiť.

Nová klasifikácia zdravotných výkonov (ako aj liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín) znamená úplne novú filozofiu zdravotníctva, ktorá by mala umožniť koncentráciu verejných zdrojov na kľúčové výkony s priamym dopadom na kvalitu zdravia občana a naopak ponechať financovanie liečenia menej závažných chorôb, napr. bežného nachladnutia, priamo na pacientovi. To nie je v niektorých krajinách nič nezvyklé, zamestnanec jednoducho zavolá zamestnávateľovi, že sa necíti dobre a ostáva niekoľko dní doma, čím odpadá tiež často zbytočná návšteva ambulancie, niekedy zvyšujúca riziko druhotnej nákazy. Aj rast miezd v SR môže spôsobiť šetrenie nákladov v zdravotníctve, nakoľko pri vyššej mzde sa pri malých problémoch neoplatí ísť k lekárovi.

Významným plusom reformy je, že jednou z jej základných myšlienok je zvýšenie osobnej zainteresovanosti a starostlivosti občanov o vlastné zdravie prostredníctvom zdravotných preventívnych programov (zoznam verejne hradených preventívnych prehliadok je obsiahly a pokrýva v podstate všetky základné riziká). Vytvorenie podmienok pre dlhodobú podporu prevencie o vlastné zdravie občanov je významný nástroj zlepšenia zdravia, zníženia chorobnosti a práceneschopnosti zamestnancov, ktorý sa v konečnom dôsledku odrazí nielen na ekonomických ukazovateľoch podnikov a hospodárstva, ale najmä v dlhodobom zlepšovaní životnej úrovne občanov, a teda aj celej spoločnosti. Prijaté zákony zároveň zlepšia informovanosť občanov - poistencov, vrátane dosahovaných výsledkov liečby.

Názory na spôsob uskutočnenia reformy zdravotníctva boli v širokej verejnosti veľmi rozdielne, často úplne antagonistické, čo však u odbornej verejnosti nebolo také výrazné. Napriek tomu boli pri hodnotení prezentované i pochybovačné a kritické postoje. Niektorí respondenti nie sú presvedčení o rozumnosti byť v oblasti reformy zdravotníctva až takým jednoznačným reformným lídrom a pionierom, nakoľko aplikácia úplne nového systému, predtým nikde nevyskúšaného, ktorý vychádza často z princípov vlastných iným sektorom, môže priniesť nezanedbateľné, a možno zbytočné, riziká. Ťažké je dopredu odhadnúť dôsledky reformy. Až situácie v reálnom živote ukážu, kde bude potrebné prijať určité korekcie. Podľa ďalšieho názoru reforme nepredchádzala potrebná hlbšia diskusia v spoločnosti o verejných statkoch, službách v zdravotníctve, aby sa dokázali formulovať dlhodobejšie celospoločenské ciele a konsenzus. To bolo podľa neho podporované úmyselným hektickým tempom prípravy a predkladania zákonov a nariadení, čo znemožnilo vypracovanie alternatív.

Rizikom novej úpravy je podľa jedného hodnotiaceho "nadmerné" samoliečiteľstvo (pacient nepríde ani vtedy, ak to bude skutočne potrebné), problémom bude efektívne, a nie podľa politickej vôle, definovanie zoznamu prioritných a ostatných diagnóz, nedoriešená je podľa neho i otázka sociálnych dopadov na nízkopríjmové skupiny obyvateľstva. Platenie za diagnózy sa však v najbližšom období (do parlamentných volieb 2006) neočakáva, čo je podľa iného respondenta zbytočným odďaľovaním potrebnej vyššej spoluúčasti pacienta na svojej liečbe, pričom sa týmto spôsobom spomaľuje aj vstup nových hráčov na zdravotnícky trh. Stanovovanie a menenie zoznamu tzv. prioritných a neprioritných diagnóz a výšky spoluúčasti pacienta pri druhej skupine chorôb sa stane politickým tovarom, s ktorým sa bude účelovo "handlovať". Nepáčilo sa ponechanie výnimiek pre určité skupiny obyvateľstva (vojaci, policajti).

Bol vyslovený názor, že aj napriek snahe ministra zdravotníctva bola a stále je len slabá diskusia, hlavne v regiónoch, o konkrétnych aspektoch reformy, tak na odbornej úrovni, ako aj vo vzťahu k občanom (slabá informačná kampaň), čo má potom za následok väčší odpor voči reforme z titulu slabej informovanosti.

2. Fiškálna decentralizácia - zákon o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy (zavedenie viacročného rozpočtu; tvrdé rozpočtové obmedzenia; prísnejšie rozpočtové pravidlá a kontrola hospodárenia)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Opatrenie získalo u odbornej verejnosti širokú podporu. Spolu s väčšími právomocami je potrebné, aby mestá, obce a regióny prijali i väčšiu zodpovednosť, a preto treba uvítať, že sa výrazne sprísni kontrola vynakladaných verejných zdrojov z rozpočtov územnej samosprávy. Je pochopiteľné, že pri tak rozsiahlej zmene je nevyhnutné, aby sa obce a vyššie územné celky naučili efektívne hospodáriť, a preto je potrebné zo začiatku určiť presné a tvrdé rozpočtové pravidlá a obmedzenia. Ak samospráva postupom času presvedčí spoločnosť o tom, že dokáže so zverenými finančnými prostriedkami zodpovedne hospodáriť, je možné uvažovať o uvoľnení prísneho dohľadu, pravidiel a obmedzení zo strany štátnej správy.

Je taktiež veľmi dôležité, aby obce nevytvárali veľké zadlženie, ktoré by mohlo výrazne skomplikovať hospodárenie obce. Uvítané bolo zavedenie programového rozpočtovania a tvorby viacročných rozpočtov, čo by malo výrazne skvalitniť a zefektívniť hospodárenie obcí a priniesť viac transparentnosti a vyššiu efektivitu vynakladaných obecných zdrojov. Jeden respondent však vyjadril pochybnosť nad tým, či je v schopnostiach najmä menších obcí reálne zaviesť viacročný rozpočet. Iný podotkol, že vzhľadom na rastúcu konkurenciu na finančných trhoch už možno ani nebolo nutné definovať niektoré obmedzenia v oblasti dlhovej služby.

3. Zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy (zavedenie tvrdých rozpočtových obmedzení pre celú verejnú správu; obmedzenie prijímania úverov a ručenia; programové a viacročné rozpočtovanie; tvorba rozpočtu verejnej správy podľa metodiky ESA 95; zrušenie niektorých rozpočtových kapitol; prísnejšia kontrola; miernejšie sankcie; v rozpočtovom provizóriu podľa rozpočtu z predošlého roka, a nie podľa vládneho návrhu rozpočtu)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Tento vo vyspelých ekonomikách štandardný a potrebný zákon sprísňuje kontrolu a iniciuje transparentnejšie a efektívnejšie hospodárenie v celej verejnej správe. Jedná sa o implementáciu moderných metód finančného manažmentu do fungovania verejnej správy v SR. Zámer bol odborníkmi hodnotený jednoznačne pozitívne, avšak kľúčovým aspektom bude jeho aplikácia v praxi, aby nezostal na papieri ako po minulé roky. Otázne je, či sa správanie subjektov aj reálne zmení. Jeden respondent predpovedal, že viaceré programy budú fungovať ešte dlho formálne, keďže to obdobie sa nedá umelo preskočiť. Podľa jedného hodnotiaceho absentuje v zákone silnejší tlak a sankcie pre vládu a parlament. Bolo tiež podotknuté, že systém nerozlišuje medzi druhmi verejných organizácií – napr. vysoké školy sú v podstate postavené na úroveň úradov.

Jeden respondent kritizoval poslancami NR SR prijaté ustanovenie o rozpočtovom provizóriu. Ironicky uviedol, že minister financií by mohol stiahnuť budúcoročný rozpočet, a tak by sa ušetrilo, keďže by sa do prijatia zákona o štátnom rozpočte musel aplikovať rozpočet starého roka.

4. Fiškálna decentralizácia - zákon o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov fyzických osôb územnej samospráve (obce - 70,3%, VÚC - 23,5%; kritériá pre rozdelenie výnosu dane určí vláda; zákonom garantovaných minimálne 33,4 mld. Sk pre rok 2005)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Fiškálna decentralizácia umožní územnej samospráve plnohodnotne realizovať pribúdajúce kompetencie, ktoré na ňu boli prenesené v rámci reformy verejnej správy a miestnymi daňami sa zároveň vytvorí priestor, aby mestá, obce a regióny flexibilne reagovali na svoje potreby. Zároveň to umožní obciam vytvoriť určité „konkurenčné“ prostredie pre prílev a stimuláciu investícií a všeobecne podnikateľských aktivít, ako aj podmienky pre zvýšenie kvality života obyvateľov. Odborníci ocenili, že časť peňazí zostane tam, kde sa vytvárajú. Samosprávy vedia mnoho vecí riešiť lepšie a efektívnejšie než centrálna vláda. Bude však potrebný dôsledný monitoring dopadov decentralizácie a realizácia prípadných úprav. Určité prechodné ustanovenia sa dajú podľa niektorých respondentov chápať vzhľadom na nábeh reformy a vychytanie problematických krokov a postupov.

Mnohí respondenti sa obávajú, že napriek tomu, že fiškálna decentralizácia bola dlho očakávaná a veľmi potrebná, existuje pri súčasnom stave vývoja slovenskej spoločnosti a úrovni kvality samosprávy, minimálne v počiatočnom období, značné riziko svojvôle pri rozhodovaní a v konečnom dôsledku i riziko menej efektívneho hospodárenia s verejnými zdrojmi. Na Slovensku ešte nie je rozšírená kultúra presadzovania záujmov a iniciatív zo strany občanov na tej najnižšej – samosprávnej úrovni, neuplatňuje sa demokratický tlak na samosprávne orgány v podobe odvolávaní, nových volieb, miestnych referend a pod. Ministerstvo financií sa to snaží čiastočne kompenzovať tvrdými rozpočtovými pravidlami, čo je správne. V súvislosti s posilňovaním vplyvu územnej samosprávy v spoločnosti sa podľa jedného respondenta môže v budúcnosti stať, že proti presadzovaniu znižovania daní, najmä priamych – tých decentralizovaných, bude stáť silná záujmová skupina vytvorená na báze samosprávy.

Pri hodnotení bol vyslovený názor, že menšie a ekonomicky slabšie obce budú mať po spustení fiškálnej decentralizácie nižšie príjmy, čo môže ohroziť ich rozvoj. Toto negatívum sa však dá podľa neho minimalizovať vytvorením nástrojov na rozvoj vidieka (nielen deklaratívnym spôsobom, ako je to v súčasnosti, ale praktickými a finančne podporenými opatreniami na rozbeh ekonomických aktivít). Jedným respondentom bolo kritizované, že miera prerozdelenia nebola objektívne kvantifikovaná a nie je definovaný systém finančného vyrovnávania v štandardnom rozsahu. Viacerí odborníci neschvaľujú, že kritéria na prerozdelenie vybratého výnosu z daní bude stanovovať vláda nariadením. Rozdelenie by mal určovať zákon, čím by sa podľa kritikov dosiahla vyššia predvídateľnosť a stabilita rozhodnutí.

5. Reforma zdravotníctva - zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve (transformácia zdravotníckych zariadení na akciové spoločnosti; umožnenie vstupu licencovaných poskytovateľov na zdravotný trh; verejná minimálna sieť; posudzovanie systému kvality poskytovateľov podľa nariadenia vlády; dobrovoľné členstvo v zákonom zriadených komorách; zrušenie 4 komôr, vznik jednej novej; posilnenie rozhodovacích právomocí komôr - vydávanie licencií), zákon o záchrannej zdravotnej službe (určenie minimálneho počtu záchraniek, sídla, výberové konania, koordinácia - ministerstvo zdravotníctva)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Odbornou verejnosťou je pozitívne vnímaná snaha stransparentniť finančné toky v rámci poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a vytvoriť konkurenčné prostredie medzi nimi. Reforma zdravotníctva by mala zaviesť princípy trhového mechanizmu aj do zdravotného systému, ktoré budú podporovať konkurenčné prostredie, boj o pacienta a lepšiu starostlivosť o jeho potreby. Trhový princíp prirodzene vyselektuje z trhu nezdravé a neefektívne subjekty.

Zákon prináša komplexnejšiu definíciu siete poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, do systému napr. jasne zaraďuje agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti a zariadenia jednodňovej zdravotnej starostlivosti, čo je možné považovať za pozitívum. Definuje minimálnu verejnú sieť poskytovateľov ako opatrenie, ktoré má zabezpečiť všeobecnú dostupnosť zdravotníckych služieb. Táto sieť by mala byť určitým kompromisom medzi trhovými a sociálnymi hodnotami spojenými so zdravotníctvom. Do akej miery však bude jej princíp reálne naplnený, ťažko odhadnúť. Na jednej strane môže byť zneužitá ako nástroj zachovania neefektívnych poskytovateľov, na druhej strane výkony, ktoré nebudú dostatočne financované, nebude mať po transformácii poskytovateľov na subjekty súkromného práva kto poskytovať (dokladom toho, čo sa stane v prípade nedofinancovania zdravotníckych zariadení, sú procesy, ktoré sa rozbiehajú na úrovni samosprávnych krajov - kraje začali v roku 2004 masívne „predávať“ viaceré zdravotnícke zariadenia (zásadné zmeny realizovala napr. Banská Bystrica, ktorá sa „zbavuje“ 9 zariadení)). Jeden respondent sa pýta, či by namiesto minimálnej siete nemohlo poskytovať lepšiu garanciu dostupnosti zdravotníckych služieb funkčné financovanie.

Sporným momentom je povinná transformácia súčasných štátnych poskytovateľov na akciové spoločnosti, ktorá by mala prebiehať do konca roka 2006, a ktorej výsledkom by mala byť ekonomizácia fungovania zariadení, najmä nemocníc. Tu sa dostávame podľa jedného respondenta na veľmi tenký ľad. Uviedol, že podľa súčasnej modernej teórie verejnej ekonómie nie je vlastnícka forma podstatným faktorom kvality a efektívnosti poskytovania verejných služieb (Pollit a Bouckaert, 2000; Medveď a Nemec, 2004). Skúsenosti vyspelých krajín podľa neho jasne dokladujú, že štátne, resp. samosprávne nemocnice môžu fungovať rovnako efektívne ako súkromné. Vo väčšine krajín sa fakultné nemocnice neprivatizovali z pohľadu ich vlastníckej formy, ale „privatizoval“ sa len spôsob manažmentu. Tlak na to, aby sa zariadenia ekonomicky správali, sa dá vytvoriť aj vhodným nastavením podmienok „podnikateľského“ prostredia (zmena z rozpočtových na skutočne podnikateľské verejné organizácie). Samotná zmena vlastníctva pri zachovaní monopolného postavenia obvykle nič nerieši, naopak stav len zhoršuje (Cullis a Jones, 1992 v tomto smere doslova varujú pred zmenou štátneho monopolu na súkromný). Konkurenciu poskytovateľov ústavnej starostlivosti sa v podfinancovanom systéme podľa tohto názoru nepodarí vytvoriť - aj súkromný manažment môže maximalizovať zisk nie ekonomizáciou, ale efektívnym tlakom na rast cien výkonov (čo je jednoduchšia cesta). Takáto konkurencia sa nevytvorila ani počas experimentu vo Veľkej Británii, kde sa ceny výkonov vyrovnali na úroveň najdrahších poskytovateľov (LeGrand, 1990).

Niektorí respondenti sa obávajú, že transformáciou zdravotníckych zariadení na akciové spoločnosti a následnou privatizáciou sa saturuje potreba riadiacich či vlastníckych záujmov určitých politických zoskupení a zástupcov špekulatívneho kapitálu. Naproti tomu stál názor, že účasť štátu v transformovaných inštitúciách je opodstatnená len v istom prechodnom období. V budúcnosti by nič nemalo brániť tomu, aby sa zdravotnícke zariadenia úplne privatizovali.

Podľa odborníkov bude potrebné realizovať viac opatrení na znižovanie korupcie v zdravotníctve napr. širšou mzdovou diferenciáciou a lepším ohodnocovaním kvalitných lekárov a zdravotných sestier alebo realizáciou riadenia a hodnotenia kvality poskytovaných zdravotníckych služieb a verejné (mediálne) porovnávanie kvality zdravotníckych zariadení.

Veľkým nedostatkom je podľa odbornej verejnosti posilnenie moci komôr spolu s reálnou hrozbou jej zneužívania. Pôvodná koncepcia reformy zdravotníctva prakticky eliminovala výsady profesijných komôr, definitívne znenie zákona však nakoniec znamená len jednu podstatnú zmenu – nepovinné členstvo. Právomoci komôr sa posilnili, čo im dáva napr. priestor pre regulovanie možnosti vstupu subjektov na trh, aj keď sa zvýšila nárokovateľnosť mnohých práv po splnení v zákone taxatívne stanovených podmienok.

Zákon o záchrannej zdravotnej službe obsahuje dve základné myšlienky – každý občan a na každom mieste republiky musí mať k dispozícii okamžitú rýchlu zdravotnú pomoc bez ohľadu na jeho schopnosť platiť. Takúto pomoc po technickej stránke môže zabezpečovať každá právnická osoba, ktorá získa licenciu. Keďže sa jedná o nástroj záchrany množstva životov a o okamžitú a neodkladnú starostlivosť, činnosť záchrannej služby bude financovaná z verejného poistenia. Malo by vzniknúť viac ako 200 staníc záchrannej služby, čím by sa mal zabezpečiť zásah maximálne do 15 minút (okrem ťažko dostupných oblastí). Otvorenou otázkou zostáva, či sa skutočne podarí predpokladaný počet staníc vybudovať, keďže predpokladom pre vstup neštátnych a súkromných subjektov na daný „trh“ je finančná výnosnosť poskytovania služby.

6. Reforma zdravotníctva - zákon o zdravotnom poistení (rozdelenie verejného a individuálneho zdravotného poistenia; zvýšenie odvodového zaťaženia; zvýšenie vymeriavacích základov; ročné zúčtovanie poistného; 85,5%-né prerozdeľovanie predpísaného poistného medzi zdravotné poisťovne; sankcie; práva a povinnosti poistenca a zdravotnej poisťovne)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Zákonom o zdravotnom poistení sa výrazne mení systém zdravotného poistenia v SR smerom k štandardu vyspelých krajín. Jeho kľúčovým momentom je rozdelenie zdravotného poistenia na verejné zdravotné poistenie a individuálne zdravotné poistenie, ktoré je komerčným pripoistením. Systém verejného zdravotného poistenia je naďalej vymedzený širokým spôsobom, tak aby sa garantovala univerzálna dostupnosť zdravotníckych služieb hradených z verejného poistenia všetkým občanom. Zákon vytvára šancu na stransparentnenie vzťahov a finančných tokov v zdravotníctve.

Zavedenie inštitútu individuálneho poistenia je zaujímavým momentom, ktorý má viacero rozmerov. Jedným z hlavných argumentov proti tejto zmene je požiadavka, aby si v oblasti zdravotníctva boli všetci občania rovní. V realite sa však takýto stav nikdy nedá dosiahnuť, tak ako to viaceré výskumy (napr. LeGrand, 1982) preukázali. Vyvstáva teda otázka, či zachovávať dogmu, ako sa o to stále ešte snaží napr. susedná Česká republika, alebo akceptovať realitu a nastaviť transparentné pravidlá hry, akú mieru nerovnosti môžeme pripustiť (liberáli sa priamo pýtajú, prečo by bohatší, ktorí aj tak prispievajú na chudobných v rámci solidarity, nemohli dostávať kvalitnejšie služby, najmä ak aj chudobní základnú dostupnosť garantovanú majú?). Určite je reálne, aby bohatý podnikateľ v rámci individuálneho poistenia mal právo objednať sa a nečakať, právo na špeciálnu izbu a pod. (koniec koncov, jeho čas je objektívne drahší ako čas dôchodcu – ak už pre nedostatok zdrojov nevieme zabezpečiť, aby nikto nečakal). Individuálne poistenie môže mať ešte jeden pozitívny dopad – mohlo by stimulovať stav, kedy si zdravotnícki pracovníci začnú viac vážiť pacienta, čo by sa postupne mohlo presunúť aj do systému verejného poistenia. Na druhej strane trh s komerčným individuálnym zdravotným poistením sa signifikantnejšie rozbehne asi až po voľbách v roku 2006, teda až po politickom rozhodnutí o výške finančnej spoluúčasti pacientov pri hradení si liečby u tzv. neprioritných chorôb.

Zákon tiež stanovuje práva a povinnosti poistenca a nové pravidlá prerozdeľovania poistného na verejné zdravotné poistenie. Prerozdeľovanie má za cieľ obmedziť tzv. selekciu poistencov, vyplývajúcu z prirodzeného faktu, že najvýhodnejší je zdravý poistenec s vysokým príjmom a naopak dôchodca v podstate automaticky znamená stratu. Základom prerozdelenia sa stáva minimálne 95% predpísaného poistného, čím sa obmedzuje priestor pre špekulácie a motivuje k maximalizácii výberu poistného. Očakáva sa, že efektívna miera prerozdelenia dosiahne cca 85%. Niektorí respondenti považujú mieru prerozdelenia vybratého poistného za privysokú a kritériá prerozdeľovania za subjektívne. Popri povinnosti ročného zúčtovania poistného zo strany poistencov by bolo prínosné, keby aj poisťovne mali povinnosť vytvárať a zasielať svojim poistencom ročné výpisy ošetrení, resp. rozpis výdavkov, ktoré mala poisťovňa v danom roku na konkrétneho poistenca.

Významným momentom zákona je predefinovanie ustanovení o sadzbách poistného, kde sa jasne stanovuje odvodová povinnosť štátu za "svojich" poistencov na úrovni 4% z vymeriavacieho základu, ktorým je 12-násobok priemernej mesačnej mzdy v rozhodujúcom období. Týmto sa skončilo obdobie, kedy parlament prispôsoboval príspevok štátu za jeho poistencov situácii verejných financií a politickým prioritám, čím oberal zdravotníctvo o miliardy korún.

Zvýšenie odvodového zaťaženia a jeho načasovanie sa stretlo s kritikou veľkej časti hodnotiacich. Niektorým chýbalo lepšie zdôvodnenie potreby valorizácie vymeriavacích základov. Zvýši sa celkové zaťaženie firiem s negatívnym dopadom na tvorbu nových pracovných miest. Jeden respondent podotkol, že ak by mzdy, ktoré slúžia ako základ pre výpočet odvodov, boli vyššie, odvodové zaťaženie by sa mohlo znížiť.

7. Reforma zdravotníctva - zákon o zdravotných poisťovniach a dohľade nad zdravotnou starostlivosťou (transformácia zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti; zavedenie tvrdých rozpočtových obmedzení; manažment pacienta; čakacie listiny; indikátory kvality poskytovateľov vydávané vládou; regulovaná súťaž poisťovní na strane nákupu služieb; umožnenie vstupu licencovaných poisťovní na zdravotný trh; zriadenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou; kontrola; sankcie)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Prostredníctvom transformácie zdravotných poisťovní a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti na akciové spoločnosti sa vybudujú medzi jednotlivými subjektmi na trhu jasné právne vzťahy a obchodné pravidlá. Oddlžené a stabilizované akciové spoločnosti sa budú riadiť podľa Obchodného zákonníka, rovnako ako ostatné podnikateľské subjekty v spoločnosti. Akciové spoločnosti sa tak stanú rovnocenným partnerom s transparentnými obchodnými, finančnými a vlastníckymi vzťahmi s jasne určenými kontrolnými mechanizmami zo strany štátu. Okrem snahy stransparentniť finančné toky medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a poisťovňami bol ocenený i zámer legislatívy vytvoriť trhové vzťahy a konkurenčné prostredie v oblasti, kde sa používa väčšina zdrojov v zdravotníctve.

Cieľom zmien v zákone je zásadné zvýšenie kompetencií zdravotných poisťovní, ktoré by takto mali získať právo a aj motiváciu skutočne manažovať zdravotnícky systém (v súčasnom období fungujú len ako prerozdeľovači zdrojov), čím ich fungovanie nadobudne reálny zmysel (jednoduché prerozdeľovanie mohol robiť – lacnejšie – štát). Práve pri schvaľovaní tohto zákona sa však prijalo veľa zmien, ktoré mieru fungovania „kvázitrhu“ zdravotného poistenia značne obmedzujú. Prvým takým príkladom je obmedzenie podnikateľských aktivít poisťovní, ktoré im zakazuje napr. priamo poskytovať zdravotnú starostlivosť, alebo vykonávať veľkodistribúciu liekov. Niektorými prijatými zmenami sa podľa kritického názoru len ďalej zužuje potenciál konkurencie na trhu zdravotného poistenia, ktorý je podľa skúseností napr. z Holandska značne obmedzený a zvyšuje riziko, že poisťovne sa budú správať ináč, ako reforma predpokladá.

Zdravotné poisťovne by mali začať uzatvárať zmluvy s poskytovateľmi, pričom v primárnej starostlivosti bude o tomto procese rozhodovať v podstate občan (poisťovňa musí uzavrieť zmluvu s každým praktickým lekárom, ak je u neho prihlásený aspoň jeden občan). Poisťovne tiež budú musieť uzavrieť zmluvy so všetkými subjektmi zaradenými do minimálnej siete a so všetkými lekárňami, aby bola zabezpečená základná dostupnosť služieb. V ostatných prípadoch už budú mať voľnosť rozhodovania, pričom základnými kritériami výberu poskytovateľa by mala byť kvalita (vybavenie, výsledky, existencia systému riadenia kvality) a pravdepodobne aj cena. Týmto spôsobom vlastne vzniká tzv. systém manažovanej starostlivosti („managed care“), ktorý je typický napr. pre USA, kde sa pomerne osvedčil pri redukcii nákladov systému. Pacient bude mať naďalej možnosť vybrať si poskytovateľa špecializovanej a lôžkovej starostlivosti, v prípade, že ide o nezmluvného partnera z verejného poistenia mu budú uhradené len náklady do výšky nákladov účtovaných poisťovňou so zmluvnými partnermi. Predpokladá sa, že tento rozdiel bude pokrývať individuálne poistenie, t.j. bohatší budú mať širšiu možnosť výberu lekára špecialistu.

S cieľom zabezpečiť transparentnosť rozhodovania o uzavretí zmlúv musí poisťovňa zverejňovať kritériá výberu a na základe týchto kritérií stanoviť poradie poskytovateľov, ktoré je povinná rešpektovať. Aj keď sa jedná na prvý pohľad o relatívne transparentne fungujúci proces, v praxi je možné očakávať množstvo problémov. Chýba jasnejšie formulovaná politika a nástroje garancie kvality (akreditácia). Indikátory kvality bude zostavovať ministerstvo zdravotníctva, čím sa do procesu dostal (poslaneckým návrhom) centralizačný prvok. Len ťažko možno predpokladať, že indikátory kvality budú zohľadňovať rozdielny vstupný stav pacientov (napr. endoprotéza vo veku 50 a vo veku 70 rokov je podstatný rozdiel). Práve preto je podľa jedného respondenta možno lepšie, že tieto údaje o klinickej kvalite sa pravdepodobne nebudú ani občanom poskytovať. Príliš komplikovaný je aj systém vypovedania zmlúv medzi zdravotnými poisťovňami a poskytovateľmi, ktoré sa uzatvárajú na dobu neurčitú, pričom cena sa do procesu dostáva až v tomto záverečnom momente. Cena by mala byť zahrnutá už do procesu výberu. V rámci verejnej zdravotnej starostlivosti je vhodnejšie hľadať, kto poskytne potrebnú kvalitu za najvýhodnejšiu cenu, a nie poskytovateľa maximálnej kvality. Podmienka systému kvality je v súčasnosti len formálnou záležitosťou – existuje veľa firiem, od ktorých sa certifikát kvality dá kúpiť bez ohľadu na skutočný stav v organizácii. Podmienka (poslanecký návrh), že poskytovateľ, ktorý ponúka cenu nižšiu o 10% (cenový dumping), musí predložiť cenovú kalkuláciu, je podľa jedného hodnotiaceho nerelevantná („papier znesie všetko“).

Prínosom zákona je definovanie tzv. čakacích listín („waiting lists“) (poradie pacientov, ktorým nie je možné poskytnúť určitý výkon pre nedostatok zdrojov na strane zdravotnej poisťovne), pričom zisk poisťovne sa bude musieť použiť práve na financovanie nárokov čakajúcich pacientov. Zavedenie čakacích listín však neobsahuje/transparentne nerieši alternatívu, keď pacient čaká, pretože službu nie je kde zakúpiť. Mínusom je, že zákon neupravuje čakacie listiny u poskytovateľov.

Podľa jedného respondenta je kľúčovým problémom zákona zriadenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Na jednej strane nebolo podľa neho zrejme iné riešenie, pretože profesijné organizácie nie sú v súčasnosti schopné garantovať svoje povinnosti v oblasti riadenia kvality zdravotnej starostlivosti a tiež musí existovať orgán, ktorý bude riešiť spory medzi poisťovňami a poskytovateľmi. Na druhej strane sa jedná o vnesenie prvku štátneho dirigizmu s klasickými rizikami zlyhania. Úrad bude politicky ovládnuteľný (predsedu a členov správnej rady menuje a odvoláva vláda), problémom bude získať za zamestnancov skutočných odborníkov. Skúsenosti z vyspelých krajín, kde je vyššia kvalita demokracie, dokladujú, že regulačné úrady vo väčšine prípadov nedokážu reálne plniť svoje funkcie, podstatne účinnejšia je samoregulácia vychádzajúca zvnútra systému. Iného hodnotiaceho udivuje neutíchajúca viera v nezlyhanie systému. Kontrolné mechanizmy boli a budú, ale aj tak všetko stojí a padá na ľuďoch.

Bola vyslovená obava, aby na trh so zdravotným poistením nevstúpili špekulantské subjekty s pochybnou reputáciou.

Podaktorí respondenti nesúhlasili, aby sa postupne presadzovali kritériá ziskovosti pred uspokojovaním potrieb všetkých pacientov, ktorí budú zdravotnú starostlivosť potrebovať. Podľa týchto názorov by sme si mali brať príklad z iných krajín, kde zdravotníctvo nie je stroj na vytváranie zisku, a kde nemocnice sú pod správou regionálnych inštitúcií.

8. Fiškálna decentralizácia - zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (fakultatívne miestne dane; ľubovoľné stanovenie sadzieb obcami a vyššími územnými celkami; obligatórny miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Fiškálna decentralizácia umožní územnej samospráve realizovať jej kompetencie a zároveň sa miestnymi daňami vytvorí priestor flexibilne reagovať na potreby miest, obcí a regiónov. Zároveň by mala obce motivovať vytvárať zdravé podnikateľské prostredie, určité „konkurenčné“ prostredie pre prílev a stimuláciu investícií a všeobecne podnikateľských aktivít, ako aj zvyšovať atraktivitu obce pre život a bývanie.

Zvýšené riziko v prípade decentralizácie súvisí s nižšou mierou verejnej kontroly, a preto bude potrebná efektívna regulácia procesov, ktoré by potenciálne umožňovali alebo podporovali korupčné správanie. Aby nedochádzalo k svojvoľným konaním zastupiteľstiev a starostov, bude potrebné stanoviť limitujúce opatrenia a vytvoriť na úrovni miest a obcí komunikačné nástroje pre verejnosť, pretože v tejto oblasti existuje mnoho nedostatkov, resp. mnohé obce nemajú takmer žiadnu komunikáciu s občanmi. Miestni a regionálni politici sa budú musieť uchádzať o lokálneho voliča a tí si zasa budú musieť vedieť ustrážiť, či samosprávni politici nezneužívajú svoje kompetencie. Mali by byť tiež stanovené presnejšie pravidlá, aby miestne dane nemohli byť šité na konkrétnych ľudí a firmy podľa úplatkov. Pre predvídateľnosť a stabilitu rozhodnutí v podnikateľskej sfére by pomohlo aj stanovenie dlhšej časovej platnosti výšky miestnych daní, nie aby sa mohli meniť každým rokom.

Zákon o miestnych daniach je podľa niektorých podnikateľov v rozpore s Programovým vyhlásením vlády, ako aj s koncepciou daňovej reformy, pretože v týchto dokumentoch bolo avizované prehodnotenie sadzieb, resp. zníženie priamych daní a zrušenie väčšiny miestnych poplatkov. Nakoľko v zákone o miestnych daniach neexistuje explicitná horná hranica pre stanovovanie sadzieb väčšiny daní bolo poukázané na možnosť ich ľubovoľného zvyšovania, a tým aj otvorenie priestoru pre korupciu pri ovplyvňovaní rozhodnutí miestnych samospráv. Uvedená skutočnosť by mohla znamenať aj značný nárast daňového zaťaženia podnikateľskej sféry.

Niektorí respondenti si naopak myslia, že nedôjde k výraznému zvyšovaniu daní a nestabilite.

9. Zrušenie zákona o tripartite (vznik poradného orgánu vlády - Rady hospodárskeho partnerstva a sociálneho partnerstva SR; dobrovoľný sociálny dialóg; novela kompetenčného zákona)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Veľká väčšina hodnotiacej komisie súhlasila so zrušením zákona o tripartite, ktorý formalizoval sociálny dialóg na najvyššej exekutívnej úrovni a bol už prekonaný. Tripartita v stave, v akom fungovala donedávna, stratila podľa odborníkov svoje opodstatnenie. Stala sa miestom, kde niektorí jej členovia zo strany zamestnávateľov presadzovali vlastné partikulárne zámery, a odborové organizácie na poli tripartity často zbytočne predlžovali legislatívny proces, pričom sa viac zaujímali o politiku ako o zastávanie svojich úloh v jednotlivých podnikoch pri ochrane záujmov zamestnancov. Sociálni partneri by nemali mať rozhodovacie práva pri prijímaní legislatívy. Podľa nového štatútu Rady hospodárskeho partnerstva a sociálneho partnerstva SR sa táto stane konzultačným orgánom vlády a schválené stanoviská sociálnych partnerov budú mať formu odporúčania pre vládu. Keďže prijaté stanoviská na pôde Rady nebudú pre vládu záväzné, bude len v záujme sociálnych partnerov, aby našli pri rokovaniach konsenzus, ktorý bude akceptovateľný všetkými zainteresovaným stranami. Hodnotiaci pozitívne hodnotili fakt, že sa končí výsadné postavenie Konfederácie odborových zväzov (KOZ) SR a Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ) SR pri sociálnom dialógu. Po novom sa dialógu bude môcť zúčastniť viacero odborárskych a zamestnávateľských organizácií, ktoré splnia podmienky určené štatútom Rady, čo môže prispieť k celkovému oživeniu sociálneho dialógu. Niektorí respondenti vyjadrili nádej, že nová Rada hospodárskeho partnerstva a sociálneho partnerstva SR bude lepšie fungovať ako doterajšia tripartita, aby vznikol väčší priestor pre spoluprácu pri tvorbe politík, zákonov a nariadení s väčším zastúpením sociálnych partnerov.

Niektorí hodnotiaci zastávali názor, že doterajší sociálni partneri neboli dostatočne kvalifikovanými partnermi vláde pri presadzovaní nevyhnutných reformných opatrení. Jediným výsledkom fungovania tripartity bola podľa nich strata času pre členov vlády. Vláda nebola presvedčená o význame tripartity. Odstránením tejto formality tak odborári stratili palicu, ktorou mohli búchať vládu po hlave a pri zamestnávateľoch zase netreba riešiť, kto by ich mal v tripartite zastupovať ako reprezentatívny orgán. Viacerí respondenti by privítali, keby bola vláda dôsledná, nabrala by odvahu a zrušila by aj inštitút Rady hospodárskeho partnerstva a sociálneho partnerstva SR, čím by sa odstránila kamufláž – hra na sociálny dialóg.

Pri hodnotení sa vyskytol aj menšinový názor, ktorý nepovažuje zrušenie tripartity za dobrý signál, keďže vyšiel z ľubovôle vlády. Vláda by mala mať podľa tohto názoru nepísanú povinnosť spolupracovať s partnermi na všetkých úrovniach.

10. Novela zákona o podpore na zriadenie priemyselných parkov (zjednodušenie zriadenia priemyselného parku; umožnenie zriadenia parku aj pre jedného strategického investora; nižšia minimálna spoluúčasť obce; pozitívna diskriminácia regiónov s vyššou mierou nezamestnanosti)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Zjednodušenie zriadenia priemyselných parkov znížením minimálnej spoluúčasti obce z 30 na 15%, umožnením zriadenia parku pre jedného investora či pozitívnou diskrimináciou regiónov s vyššou mierou nezamestnanosti je podľa členov hodnotiacej komisie pozitívnym opatrením. Novela zákona o podpore na zriadenie priemyselných parkov, ktorá tieto zmeny zaviedla, bola označená za rozumný krok zo strany vlády k jednoduchšiemu prilákaniu zahraničných, ale aj domácich investorov do regiónov s vysokou nezamestnanosťou. Napriek tomu, že ide o posun pri znižovaní rozdielov medzi regiónmi Slovenska (interná konvergencia), rezervy ostávajú v rozvoji infraštruktúry. Ako uviedol jeden z respondentov, prilákať investora do oblasti so zlým dopravným spojením a nízkou kvalifikáciou pracovných síl je takmer nemožné.

Jeden z hodnotiacich expertov vyjadril pochybnosti nad napĺňaním zámerov vlády, čo sa týka fungovania zákona v praxi. Poukázal aj na riziko zasahovania ministerstva hospodárstva do zriaďovania priemyselných parkov. Ďalší z respondentov naopak zastával názor, že aj keď sa predmetným opatrením výrazne nezníži nezamestnanosť problémových regiónov, podporí sa ním podnikanie a prílev zahraničných investícií. Chybou podľa jedného respondenta je, že zákon nepredstavuje súčasť celkovej regionálnej politiky, ale ide iba o separovaný nástroj. Navrhnuté tiež bolo stanoviť viac kritérií pre zvýhodňovanú tvorbu priemyselných parkov v chudobnejších regiónoch, nielen podľa výšky nezamestnanosti. Veľmi nízka miera (5%) spoluúčasti obcí s vysokou mierou nezamestnanosťou (nad 10%) by mohla viesť k výraznej konkurencii obcí v boji o investorov, ako aj k zakladaniu priemyselných parkov bez dlhodobejšej koncepcie rozvoja. Jeden z hodnotiacich expertov považuje za otázne, kto bude niesť náklady na revitalizáciu pozemku po zániku priemyselného parku, vytvoreného napríklad na 5 rokov pre menší podnikateľský subjekt, z dôvodu zmeny konkurenčného prostredia v regióne.

Pozitívna diskriminácia znevýhodnených regiónov, ktorej existenciu časť odborníkov označila za diskutabilnú, by mala mať v zákone iba dočasnú platnosť - inak povedie k deformovaniu rovnosti šancí. Pozitívna diskriminácia regiónov s vysokou nezamestnanosťou diskriminuje a demotivuje úspešné regióny a regióny s nižšou mierou nezamestnanosti.

Negatívom, na ktoré poukázali niektorí hodnotiaci, je riziko existencie priestoru na zneužívanie podpory a korupciu v prípade napríklad jedného investora. Dôležité sú potom také pravidlá, ktoré priestor na zneužívanie udržia „v únosnej miere“, a ako uviedol ďalší z expertov, je hlavne na občanoch, aby sa konečne naučili kontrolovať svojich zástupcov v obecných parlamentoch, pretože nikto iný to efektívne robiť nedokáže.

Podľa jedného z kritikov priemyselné parky zaberajú často najúrodnejšiu časť krajiny, ktorá potom nemôže byť využitá na efektívne poľnohospodárske účely.

11. Novela zákona o pozemkových úpravách (skrátenie procesu pripravovania pozemkových úprav - rýchlejšie sceľovanie a oddeľovanie pozemkov; pozemkové úpravy vnútri, ale aj mimo jedného katastrálneho územia; vysporiadanie štátom zabraných pozemkov; obmedzenie peňažných náhrad v rámci pozemkových úprav len na malé parcely)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Novela zákona o pozemkových úpravách, ktorej cieľom má byť skrátenie procesu pripravovania pozemkových úprav, bola prevažnou časťou členov odbornej komisie hodnotená kladne. Pozitívum opatrenia je podľa odborníkov v tom, že aspoň čiastočne vyrieši zložité vlastnícke vzťahy k pôde, ktorá je v dnešnej dobe značne rozdrobená. Súčasne je však potrebné novelizovať aj ďalšie zákony a zrýchliť konanie na súdoch, ktoré sa zaoberajú touto problematikou. Rýchlejšie sceľovanie a oddeľovanie pozemkov, vykonávanie pozemkových úprav na väčších či menších územiach, ako je celé územie katastra a viaceré procesné úpravy – práve to sú detaily, ktoré môžu pomôcť tomu, aby raz v budúcnosti nebolo vôbec potrebné pozemky vyvlastňovať, a aby sa rozhýbal trh s poľnohospodárskou pôdou.

Viacerí respondenti sa zhodli v názore, že novelu bolo potrebné prijať, keďže sa snaží urýchľovať konanie úradov. Na druhej strane, napriek jeho prínosu, bolo novele vyčítaných niekoľko nedostatkov, predovšetkým to, že pozemkové úpravy negatívne zasahujú do vlastníckych práv občanov. Podľa jedného z hodnotiacich je takmer isté, že zákon bude v neprospech tých, ktorí majú menší výmer pôdy, prípadne nemajú potrebné „kontakty“. Ďalší z kritikov považuje opatrenie za výsledok loby, ktorá chce obísť vlastnícke práva, pretože nevie nájsť inú cestu ako sa s vlastníkmi nevyrovnaných pozemkov dohodnúť (napríklad v prípade vyvlastňovania pre výstavbu automobilky Kia/Hyundai pri Žiline). Za nedostatok opatrenia odborníci označili aj zúženie možnosti vyplatenia finančných náhrad za pôdu, ktorá má byť predmetom pozemkových úprav. Obmedzenie finančnej náhrady iba za pozemky menšie ako 400 metrov štvorcových pri poľnohospodárskej pôde a za pozemky menšie ako 2000 metrov štvorcových pri lesnej pôde nebolo považované za spravodlivé voči ich vlastníkom, pretože náhradná pôda napriek rovnakým parametrom nemusí byť predajná za rovnakých podmienok, ako by bola pôvodná.

12. Koncepcia ďalšieho postupu privatizácie a doprivatizácie strategických podnikov a ďalších subjektov (doprivatizácia 51% akcií 3 distribučných energetických závodov, Slovenských aerolínií a 2 letísk; privatizácia 51% akcií teplárenských spoločností, 66% akcií Slovenských elektrární, novovzniknutej Železničnej spoločnosti Cargo (nákladná doprava); štátne podiely v ostatných podnikoch sa zatiaľ privatizovať nebudú)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Hodnotiaca komisia odborníkov väčšinovo súhlasila s privatizovaním, resp. doprivatizovaním zvyšných štátnych podielov v rôznych podnikoch. Úloha štátu by nemala spočívať v podnikaní. Štát býva horším hospodárom ako súkromné subjekty. Zároveň je tiež potrebné zvýšiť konkurenciu vytvorením predpokladov pre vstup nových hráčov na trh vo všetkých sektoroch. Ukázalo sa, že Európa v týchto oblastiach speje k liberalizácii a väčšinou sa to osvedčuje. Veľmi dôležitý bude však samotný realizačný proces jednotlivých privatizačných projektov, ktorý bude možno hodnotiť ako úspešný, ak sa vyvaruje chýb z minulosti pri výberoch privatizačných partnerov.

Jeden respondent by opätovne zadefinoval, čo sú strategické podniky a tie rozdelil na tie, ktoré štát z jasne definovaných dôvodov nebude privatizovať vôbec a tie, ktoré privatizovať bude čiastočne. V druhej skupine by potom malo byť cieľom, aby si štát ponechal v každom podniku rovnaký podiel (blokačný balík). Podniky, ktoré štát predá úplne, nemá význam definovať ako strategické. Viacerí hodnotiaci odborníci prezentovali názor, že doprivatizovať, resp. privatizovať by sa mal i Slovenský plynárenský priemysel, Transpetrol (po vyriešení kauzy Yukos) Slovak Telecom, Železnice SR či Slovenská pošta. Jeden respondent súhlasil s privatizáciou celého zostávajúceho štátneho majetku okrem rozvodnej siete elektriny a železničných dráh. Druhý poukázal na problémy pri privatizácii železníc v Európe, a preto na slovenský zázrak neverí. Teplárenské spoločnosti by sa mali podľa ďalšieho celé sprivatizovať a posilniť vplyv nezávislého regulátora, a nie prevádzať časť majetku na samosprávu. Vyskytol sa aj názor, že pri Slovenských aerolíniách už prakticky ani niet čo privatizovať (kauza finančnej výpomoci zo strany Austrian Airlines (AUA)) a viera, že to nebude mať dopad na privatizáciu letísk (pozn.: AUA je jedným zo záujemcov o bratislavské letisko).

Oproti postoju, že treba sprivatizovať všetko, stál názor, ktorý spochybňoval potrebu privatizácie prosperujúcich podnikov. V súvislosti s privatizáciou bolo poukázané i na korupciu a netransparentné financovanie politických strán. Podľa tohto názoru všeobecné tvrdenie, že štát je zlým hospodárom, platí v podmienkach, kde nefunguje morálka a etika.

13. Novela zákona o obchodných reťazcoch (zníženie miery regulácie; nahradenie konkrétnych definícií ekonomickej sily a jej zneužívania obchodnými reťazcami všeobecnými definíciami)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Prijatie novely zákona o obchodných reťazcoch bolo viacerými odborníkmi v hodnotiacej komisii vnímané ako pozitívny krok, a to predovšetkým z hľadiska zosúladenia zákona s legislatívou Európskej únie. Novela, ktorá znižuje mieru regulácie obchodných vzťahov medzi obchodnými reťazcami a ich dodávateľmi úpravou definície ekonomickej sily a znížením počtu prípadov jej zneužívania, uvádza „kontroverzný“ zákon o obchodných reťazcoch do súladu s požiadavkami Európskej komisie. Zároveň znižuje negatívne dopady pôvodného platného zákona, ktorý obmedzoval voľnú súťaž. Malo by ísť o kompromisné riešenie, ktorým sa diskusie o potrebe (ne)regulácie obchodných reťazcov mali skončiť. Podľa jedného z hodnotiacich odborníkov trh funguje a nadbytok predajnej plochy, ktorý začína vznikať, je v prospech spotrebiteľa. Výrobca má svoje výlučné právo rozhodovať o odbytových cestách a mal by vedieť flexibilne reagovať na vznikajúce alternatívne možnosti. Dominantné postavenie odberateľa, v tomto prípade obchodného reťazca, nie je podľa jedného respondenta ekonomicky efektívne, ale aj tak sa legislatívnou cestou reálne odstrániť nedá. Viacerí považujú novelizovaný zákon za celkom zbytočný a navrhli ho definitívne zrušiť. Praktický dosah novely je minimálny, rovnako ako pôvodný zlý zákon, ktorý sa na cenách výrazne neprejavil.

Druhá, menšia časť názorového spektra vyjadrila k novele nesúhlasné stanovisko. Hodnotiaci z ich radov tvrdia, že ide len o presadzovanie záujmov lobistických skupín. Nie je možné reálne hovoriť o trhových vzťahoch, keď sa stretnú malý a veľký, netreba sa tváriť, že takto má v skutočnosti vyzerať trh. Novelizovaný zákon umožní podľa oponentov „vydieranie výrobcov“ a v budúcnosti bude viesť k „ožobračovaniu domácich producentov“, predovšetkým v poľnohospodárstve.

14. Zákon o obchodovaní s emisnými kvótami (obchodovanie v rámci celej EÚ; register a prideľovanie kvót na 5 rokov - Ministerstvo životného prostredia SR; v prípade prečerpania kvót povinnosť kúpiť voľné kvóty, ináč sankcie)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Väčšina členov hodnotiacej komisie vyjadrila súhlasné stanovisko k zapojeniu Slovenska do obchodovania s emisnými kvótami v rámci celej Európskej únie. Vzhľadom na to, že aj Slovenská republika ratifikovala Kjótsky protokol (v ktorom sa signatárske krajiny zaviazali k zníženiu emisií skleníkových plynov v období rokov 2008-12), bol tento zákon potrebný. Aj keď ide o dosť bizarný zákon, pre Slovensko môže byť ekonomicky zaujímavý. Obchodovanie s kvótami na emisie skleníkových plynov a znečisťujúcich látok predstavuje moderný trend. Znečistenie nie je možné odstrániť, no pomocou podobných ekonomických stimulov sa realizuje snaha optimalizovať ho a ďalej nezvyšovať. Novela je považovaná za dobré rozhodnutie a jej najväčší prínos je časťou odbornej verejnosti očakávaný v súvislosti s pozitívnym dopadom na životné prostredie. Jeho reálne dopady však budú závisieť aj od toho, ako problematiku obchodovania zvládne ministerstvo životného prostredia. Celý systém bol totižto označený za značne zbyrokratizovaný a málo motivačný pre investície firiem do nových technológií výrazne šetriacich prírodné zdroje a životné prostredie.

Ďalšia časť hodnotiacich odborníkov sa k zákonu vyjadrila kriticky. V prvom rade poukázali na to, že ochrana životného prostredia by mala byť v záujme ľudí a samospráv, a iba v niektorých prípadoch v záujme štátu. Ako vie nejaká plánovacia inštitúcia, aké množstvo skleníkových plynov je optimálne? Obchodovanie s emisnými kvótami je podľa kritikov nemorálne a nezmyselné, dáva možnosť na ničím nekryté špekulácie a nezlepšuje životné prostredie efektívne.

15. Privatizácia Slovenských elektrární, a.s. (66%-ný podiel za 33,6 mld. Sk (840 mil. EUR) talianskemu energetickému holdingu Enel)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Samotná privatizácia Slovenských elektrární (SE) bola veľkou väčšinou hodnotiacej komisie hodnotená ako potrebná. Rozdielne názory, z ktorých bola značná časť negatívnych, však boli prezentované nad prípravou a priebehom celého procesu privatizácie SE a konečným výberom uchádzača o kúpu 66%-ného podielu v SE. Kriticky najviac spomínaná bola nedostatočná transparentnosť predaja (objavil sa však aj názor, že privatizácia SE prebieha prehľadne a v súlade s pravidlami), nejasné stanovenie kritérií, upravovanie podmienok, neštandardné mediálne vyhlásenia ministra hospodárstva, neporovnateľnosť jednotlivých ponúk. Viacerí respondenti sa zhodli, že kritérium ceny malo príliš veľkú váhu a na iné podmienky sa nekládol taký dôraz, čo pravdepodobne spôsobilo problémy pri začatí negociácií s víťazom privatizačného tendra - Enelom. Niektorí by preferovali paralelné vedenie rokovaní s viacerými záujemcami. Dôležité bude dohodnúť definitívne podmienky s Enelom tak, aby sa aj medializované riziká minimalizovali. Hodnotiaci dúfajú, že zástupcovia štátu využijú pri negociáciách privatizačné skúsenosti, vrátane tých negatívnych, z predchádzajúcich projektov.

Popri názoru, že Slovenské elektrárne získali strategického a silného investora, ktorý je vysoko konkurenčný na európskom trhu, bolo viacerými hodnotiacimi podotknuté, že Enel, ako aj iní uchádzači o SE sú väčšinovo vlastnení vládou inej krajiny, takže nejde de facto o privatizáciu, ale o "preštátnenie". To podľa nich nedáva záruky efektívnejšieho fungovania SE a naopak predstavuje určité riziká. Či by SE sprivatizovala spoločnosť Enel alebo ČEZ nič by to nezmenilo podľa jedného respondenta na skutočnosti, že spoločnosť sa v budúcnosti bude musieť správať tvrdo trhovo. Argumenty obsahujúce vyjadrenia o príbuznosti a susedstvu sietí sú podľa neho zavádzajúce a neobstoja. Ďalší respondenti nevideli dôvod na predaj 66%-ného podielu SE v súčasnom období, navyše, keď stále nie je presne vyriešené odstavenie, resp. dostavba atómových elektrární. Podľa nich sa dá aj odborne preukázať nevýhodnosť tohto predaja.

Bol prezentovaný aj názor, že je lepšia akákoľvek privatizácia, hoci aj "spackaná", ako vôbec žiadna. Navyše keď budú všetky štátne podiely v súkromných rukách, budú aj diskusie o načasovaní, transparentnosti priebehu a víťazoch privatizačných tendrov bezpredmetné.

16. Zvýšenie minimálnej mzdy na 6 500 Sk (o 6,9%, resp. o 420 Sk)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Ani tohtoročné zvýšenie minimálnej mzdy zo 6 080 na 6 500 Sk si nezískalo od odborníkov v rámci projektu HESO veľkú podporu. Ocenená bola skutočnosť, že vláda nepoľavila tlaku Konfederácie odborových zväzov SR a neschválila výraznejšie zvýšenie. Stanovenie minimálnej mzdy na úrovni 6 500 Sk bolo niektorými respondentmi označené za najvyššiu možnú úroveň, ktorá sa nachádza na hranici súčasných možností ekonomiky.

Medzi názormi expertov však prevládali kritické ohlasy týkajúce sa samotného inštitútu minimálnej mzdy. Ten predstavuje podľa odborníkov vládnu reguláciu, ktorou sa deformuje cena na trhu práce. Bol označený za relikt minulosti, ktorý by sa mal čo najskôr zrušiť. Každé zvyšovanie minimálnej mzdy spôsobuje zdražovanie pracovnej sily, zvyšovanie odvodového zaťaženia a pôsobí tak na zvýšenie mzdových nákladov zamestnávateľov. V praxi sa vytvárajú bariéry pre zamestnávanie ľudí v nízkopríjmových povolaniach a menej kvalifikovanej pracovnej sily, vrátane tých, ktorí sú poberateľmi sociálnych dávok a chceli by sa zamestnať aj pri mzde nižšej ako minimálna. Zvyšovanie úrovne minimálnej mzdy je pri snahe o zamestnanie sa tejto časti pracovnej sily skôr kontraproduktívne.

Jeden z hodnotiacich odborníkov poukázal na skutočnosť, že aplikácia minimálnej mzdy sa netýka iba zamestnancov odmeňovaných v jej výške, ale aj tých, ktorí sú odmeňovaní na základe násobkov minimálnej mzdy v súvislosti s náročnosťou pracovného miesta podľa Zákonníka práce (§ 120 zákona č. 311/2001 Z.z.). Jedným z nedostatkov opatrenia je, okrem iného, absencia analýzy dopadov na podnikateľskú sféru a celé hospodárstvo, ako aj vplyv minimálnej mzdy vzhľadom na nerovnomerné mzdy podľa odvetví a regiónov Slovenska, kde sú rozdiely takmer dvojnásobné. Podiel minimálnej mzdy z priemernej mzdy v Bratislavskom kraji predstavuje napr. 32,4%, v Prešovskom kraji až 54,2%.

Väčšina respondentov sa zhodla v názore, že uvedené nedostatky a problémy by mali byť dôvodom na prehodnotenie legislatívnej úpravy minimálnej mzdy a jej väzby na ďalšie zákony. Táto časť odborníkov považuje za účelné začatie rokovaní o definitívnom zrušení minimálnej mzdy. Inštitút minimálnej mzdy je nimi považovaný za neefektívny, väčší zmysel by malo sledovanie vzťahu definovania výšky minimálnej mzdy a odvodených parametrov v sociálnej oblasti, prípadne určenie úrovne tejto mzdy percentom z priemernej mzdy v slovenskom hospodárstve. Ako uviedli mnohí experti, v súčasnosti sa situácia javí tak, akoby hlavným zmyslom minimálnej mzdy bolo „naťahovanie sa sociálnych partnerov o jej výšku". Každoročná politická diskusia na túto tému je považovaná za zbytočnú. Výsledkom je už spomenuté zvyšovanie mzdových nákladov zamestnávateľov a znižovanie zamestnateľnosti nízkokvalifikovaných skupín obyvateľstva. Zákonom upravenú minimálnu mzdu nemajú ani niektoré ďalšie krajiny EÚ, v ktorých je spravidla predmetom kolektívneho vyjednávania zástupcov zamestnancov a zamestnávateľov. V trhovej ekonomike by mala byť minimálna mzda v princípe odmietnutá, výška mzdy sa má stanoviť výhradne na základe slobodnej dohody zamestnanca a zamestnávateľa. Dôvodom na jej zrušenie by mohla byť aj skutočnosť, že jej praktický význam skutočne nezodpovedá tomu, aká dávka diskusie sa jej venuje, a aký politický kapitál je potrebné využiť pri rokovaniach.

Ojedinelý bol názor, podľa ktorého je zvýšenie minimálnej mzdy o 420 Sk neopodstatnene nízke a nedáva predpoklad pre zlepšenie životnej úrovne mnohých občanov. Podľa ďalšieho z odborníkov je diskusia o vysokej minimálnej mzde smiešna, nakoľko jej výška nemôže ohroziť žiadny úspešný podnik.

17. Rozhodnutie o získaní nevykúpených pozemkov pre automobilku Kia/Hyundai prostredníctvom vyvlastňovacieho konania

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Rozhodnutie orgánov štátnej správy o získaní nevykúpených pozemkov pre automobilku Kia/Hyundai prostredníctvom vyvlastňovacieho konania je kontroverzným riešením zložitej situácie. Na jednej strane stojí všeobecný záujem o veľkú investíciu v regióne severného Slovenska, na druhej strane ochrana súkromného vlastníctva.

Podľa kritikov zvoleného postupu by inštitút vyvlastňovania mal byť, ak vôbec, používaný výnimočne v krajných prípadoch, a nie ako nástroj vydierania a dokazovania sily zo strany štátu. Akokoľvek veľká investícia súkromnej firmy by nemala opodstatňovať vyvlastňovanie súkromného majetku. Podľa nich ide o bezprecedentný zásah do vlastníckych práv jednotlivcov, ktoré majú byť základným pilierom demokratickej spoločnosti založenej na trhovej ekonomike. Obmedzenie slobody vlastniť majetok a práva na jeho nedotknuteľnosť je nebezpečným návratom do minulosti, kedy tzv. štátny záujem bol nadovšetko. Argumentácia Ministerstva hospodárstva (MH) SR, zdôvodňujúca nevyhnutnosť vyvlastňovania, podľa kritikov z ekonomického hľadiska neobstoja. Deklarovaný tzv. verejný záujem v prospech súkromnej firmy nemá oporu v ekonomickej teórii, teda v skutočnosti nejde o verejný záujem, ale o záujem tejto firmy a konkrétnych politikov získať politické body pritiahnutím zahraničných investorov aj za cenu toho, že daňoví poplatníci to zaplatia. Bizarne napríklad vyzeralo poklepávanie základného kameňa politikmi na cudzom súkromnom pozemku, nehovoriac o začatí prípravných (odstraňovanie ornice) a stavebných prác na ešte nevysporiadaných pozemkoch, ktoré vlastníci nechceli za stanovených podmienok odpredať. Pri odkupovaní pozemkov nebol uplatnený ďalší z princípov trhovej ekonomiky - trhový mechanizmus. Cena zo znaleckého posudku, keď ju neakceptuje jedna zo zmluvných strán (v tomto prípade vlastníci), nemôže byť považovaná za trhovú cenu. Preto sa malo s vlastníkmi rokovať o takej cene, ktorá by bola výsledkom dohody oboch strán.

Mnohí hodnotiaci označili situáciu vykupovania pozemkov pod investíciu Kia/Hyundai za patovú (podľa nich ju vlastníci pôdy zneužívali na neúmerné zvyšovanie požadovanej ceny za svoje pozemky), a preto videli vyvlastňovanie ako jediné východisko, ktoré však bolo do značnej miery spôsobené aj nepripravenosťou investície zo strany Ministerstva hospodárstva a vlády SR. Spôsob konania štátnych a samosprávnych orgánov v tejto veci bol zúfalý, pochybný a často pravdepodobne nezákonný alebo obchádzajúci zákon. Takýto postup by sa nemal stať precedensom. Do budúcnosti bude dôležité, aby vláda ponúkala investorom pozemky, ktoré sú majetkovo vysporiadané. Ak v budúcnosti príde k vyvlastňovaciemu konaniu, malo by sa v súlade so zákonom ohlásiť oveľa skôr a vlastníci by mali hneď na začiatku vedieť, že ak pozemky nepredajú, budú vyvlastnení.

S opatrením súhlasiaci respondenti prezentovali názor, že v celom svete je bežným javom, že celospoločensky významné projekty, ktoré prinášajú veľa pozitív pre sociálny a ekonomický rozvoj krajiny, a takým juhokórejská investícia podľa nich bezpochyby je, majú prednosť pred osobnými záujmami malej skupiny ľudí. Praktické dôsledky rozhodnutia vyvlastňovať pozemky predčia podľa proponentov škody spôsobené zásahom do vlastníckych práv. Bol vyslovený aj názor, že zbytočne prehnaná medializácia celého procesu odkupovania pozemkov priniesla problémy pri postupe prípravy pozemkov pre investíciu Kia/Hyundai a následnej realizácii investičného zámeru.

18. Zákon o Environmentálnom fonde (zriadenie Environmentálneho fondu; nefinancovaný cez štátny rozpočet)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Vytvorenie Environmentálneho fondu považujú hodnotiaci experti za nesystémové riešenie, ktoré nie je v súlade s uskutočňovanými reformami, ako napr. s reformou riadenia verejných financií a reformou štátnych fondov. Trendom v minulosti bolo práve rušenie fondov a ich transformovanie do rozpočtových kapitol svojich zriaďovateľov, aby bola zabezpečená vyššia kontrola zo strany štátu a vyššia transparentnosť riadenia verejných financií (predchodca Environmentálneho fondu - Štátny fond životného prostredia bol napríklad zrušený v roku 2001). Pre fondy vo všeobecnosti platí, že sú netransparentné, byrokratické zložky verejných financií, sústreďujú neodôvodnenú moc v rukách niekoľkých subjektov a naviac vytvárajú priestor pre klientelizmus a korupciu. Fondy sú negatívnym zásahom do podnikateľského prostredia, keďže vytvárajú nerovnaké podmienky pre podnikateľské subjekty a diskriminujú ich subjektívnou politikou dotácií a úverov. Navyše pri nich vzniká riziko odlevu zdrojov z iných rezortov. Jeden respondent podotkol, že je otázne, či sú prostredníctvom štátneho rozpočtu kryté, a do akej výšky, finančné potreby v oblastiach, ktoré by mal riešiť Environmentálny fond. Viacerí označili vznik nového fondu za výsledok nie odbornej, ale politickej debaty, ktorá odzrkadľovala len potreby úzkej skupiny ľudí.

1. Návrh na liberalizáciu trhu s automobilovými náhradnými dielmi (umožnenie vyrábať vonkajšie viditeľné náhradné diely nezávislými výrobcami, nielen automobilkami a ich dodávateľmi)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Európskou komisiou navrhnutá liberalizácia trhu s automobilovými náhradnými dielmi bola odbornou verejnosťou takmer jednohlasne označená za pozitívny krok. V prípade, že smernica bude v tejto podobe definitívne schválená, vonkajšie viditeľné náhradné diely (svetlomety, nárazníky a pod.) budú môcť vyrábať a predávať nezávislí výrobcovia, a nielen automobilky a s nimi prepojení dodávatelia. Výsledkom bude rozvoj malých a stredných podnikov v automobilovom odvetví a v oblasti subdodávateľského priemyslu. Zrušením monopolu automobiliek na trhu týchto komponentov sa vytvorí skutočné konkurenčné prostredie a v konečnom dôsledku možno očakávať aj zníženie cien vonkajších náhradných dielov. Odborníci však považujú za dôležité, aby bola predmetná liberalizácia trhu viazaná na výrobu takých dielcov, ktoré budú spĺňať prísne bezpečnostné štandardy.

Za nedostatok navrhnutého opatrenia považuje menšia časť respondentov konflikt s ochranou duševného vlastníctva. Jeden hodnotiaci poukázal tiež na otázku možného (ne)zníženia cien pre spotrebiteľov, pretože ak automobilky prídu o zisky, ktoré im plynuli z monopolného postavenia, budú mať snahu zarobiť napríklad na drahších autách. Spotrebiteľ tak nakoniec neušetrí a problémom ostane kvalita náhradných dielov.

2. Návrh reformy podpory produkcie a exportu cukru v EÚ (zníženie subvencovanej kvóty na výrobu cukru; zníženie garantovanej ceny cukru; redukcia výdavkov na exportné subvencie; možnosť predaja produkčnej kvóty v rámci celej EÚ; kompenzácie farmárom a cukrovarníkom)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

K snahe Európskej komisie reformovať systém podpory produkcie a exportu cukru v Európskej únii vyjadrili takmer všetci hodnotiaci odborníci kladný postoj. Návrh znížiť subvencovanú kvótu na objem produkcie cukru, znížiť garantovanú minimálnu cenu cukru či návrh redukovať výdavky na exportné subvencie bolo odborníkmi vnímané pozitívne a označené za dobrý kompromis. Jeho schválenie by mohlo znamenať krok vpred k ďalším reformám na poľnohospodárskom trhu EÚ, vytvorenie podmienok konkurenčného prostredia a odstránenie rozsiahlych dotácií do poľnohospodárskeho sektora. Experti sa zhodli v názore, že rozsah zmien je nepostačujúci. Aj keď po ich schválení má dôjsť k zníženiu ceny cukru, ide len o kozmetickú úpravu. Zrušiť by sa malo udeľovanie kompenzácií farmárom a cukrovarníkom, ktorí v dôsledku reformy budú musieť uzavrieť svoje nekonkurencieschopné prevádzky.

Reforma bude mať aj svoje nepríjemné stránky. Svoju bolesť si budú musieť odniesť aj ľudia z prostredia cukrovarníctva, vrátane slovenských producentov. Jej dopad však intenzívnejšie pocítia tradiční producenti pôvodných členských krajín EÚ.

Na jednej strane odborníci tvrdia, že návrh reformy je síce malým, ale pozitívnym krokom, ktorý predstavuje snahu o zlepšenie súčasného stavu. Na druhej strane však odborná verejnosť prízvukuje, že „cukrový režim“ a celá spoločná poľnohospodárska politika (CAP) Európskej únie sú nezmyselné. Okrádajú občanov Únie a deformujú konkurenčné prostredie. Systém je už „prezretý“ a predstavuje neudržateľný problém, proti ktorému tlačí aj Svetová obchodná organizácia (WTO). V minulosti nemali byť tieto regulácie poľnohospodárskeho sektora vôbec zavedené a medzi hodnotiacimi sa vyskytli viaceré názory za ich čo najskoršie zrušenie.

3. Návrh novej regionálnej politiky na roky 2007 - 2013 (predefinovanie cieľov; zvýšenie výdavkov na regionálnu pomoc o viac ako jednu tretinu na 48 mld. EUR ročne, pričom nové členské štáty získajú takmer polovicu)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Návrh novej regionálnej politiky na roky 2007 až 2013 bol odbornou verejnosťou vnímaný prevažne pozitívne. Regionálna politika a kohézia predstavujú významnú súčasť rozvoja, rozširovania a samotného fungovania Európskej únie. Ide o štandardný nástroj realizácie hospodárskej politiky, ktorý slúži na vyrovnávanie rozdielov medzi vyspelými a zaostalejšími časťami spoločenstva. Predefinovanie cieľov a úprava programov regionálnej politiky, ktoré návrh Európskej komisie prináša, by mal zjednodušiť systém implementácie regionálnej politiky do praxe, decentralizovať veľa právomocí a zodpovedností na národné štáty či regióny. Pozitívom má byť aj prístup k efektívnejšiemu manažmentu európskych fondov, teda nástrojov predmetnej politiky, ktoré sú určené na prerozdeľovanie medzi chudobnejšie regióny. Vzhľadom na potrebu zvýšiť inovatívnosť ekonomík v rámci EÚ bolo predefinovanie cieľov regionálnej politiky považované za nevyhnutné.

Hodnotiaci kritizovali predovšetkým politizovanie tejto „reformy“. Veľkým nedostatkom je aj vysoká podpora regiónom pôvodných členských štátov, ktoré sú bohatšie ako regióny novopristupujúcich krajín. Za negatívum bolo označené taktiež politické rozhodnutie o rozdelení fondov medzi staré a nové členské krajiny, čím sa popiera podstata regionálnej politiky, znižovanie regionálnych rozdielov a podpora ich konkurencieschopnosti.

Názoroví oponenti odmietajú umelé vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi, teda presúvaním zdrojov z bohatých do chudobných regiónov. V prípade existencie konsenzu v otázke pomoci znevýhodneným regiónom by malo ísť o časovo ohraničenú pomoc s klesajúcim charakterom. Základ regionálnej politiky však treba hľadať v čo najväčšej decentralizácii agendy na nižšie celky, samosprávy. Vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi považuje jeden z respondentov za „milý socialistický nápad“, ktorý sa v Európskej únii už roky politicky zneužíva, dáva zmysel existencii tisícom úradníkov a daňových poplatníkov stojí obrovské peniaze.

4. Návrh zmeny smernice EÚ o pracovnom čase (obmedzenie možností nadčasov; posilnenie vplyvu kolektívneho vyjednávania)

Komentár hodnotiacej komisie k opatreniu:

Odborná komisia v rámci projektu HESO vyjadrila k návrhu na zmenu európskej smernice o pracovnom čase odmietavé stanovisko. Obmedzenie možnosti uzavrieť dohodu o predĺžení maximálneho pracovného času a posilnenie kolektívneho vyjednávania v tejto otázke považujú hodnotiaci odborníci za zbytočnú bariéru, ktorá nezlepší podmienky pre zamestnancov, nezníži nezamestnanosť, ale naopak, výrazne zníži pružnosť pracovnoprávnych vzťahov. Pracovný trh Európskej únie potrebuje väčšiu flexibilitu, prostredníctvom podobných návrhov ju nie je možné dosiahnuť. Snaha o zvýšenie konkurencieschopnosti EÚ podľa Lisabonskej stratégie vďaka takýmto opatreniam môže ostať maximálne v rovine prázdnych slov. Časťou respondentov bola navrhnutá úprava označená za príklad zákona v socialistickom duchu. Zakotvenie potreby súhlasu odborovej organizácie s predĺžením pracovného týždňa v zákone (nad 48 hodín týždenne) skomplikuje situáciu hlavne spoločnostiam, ktoré majú rozvrhnutý nápor prác na kratšie obdobie, alebo ktorých práca má sezónny charakter. Z dôvodu vyššej konkurencieschopnosti je potrebné dať podnikom možnosť stanoviť pracovný čas nad rámec 48 hodín po dohode so zamestnancom, bez účasti tretej strany.

Argumenty zástancov tejto regulácie, podľa ktorých sa obmedzením pracovného času zvýši ochrana zamestnancov, vychádzajú zo stále rozšíreného a živeného vnímania zamestnanca ako utláčaného robotníka a zamestnávateľa ako bezcitného vykorisťovateľa. V moderných ekonomikách však tento mýtus nemá žiadne opodstatnenie. Pracovný vzťah, rozsah práce a odmena za ňu majú byť výsledkom dobrovoľnej dohody zamestnanca a zamestnávateľa, ktorá bude výhodná pre obe strany. Ak má človek záujem pracovať viac ako ostatní, je nemysliteľné, aby mu v tom niekto bránil (napríklad odbory podniku) a ešte to aj odôvodňoval ako krok v záujme zamestnanca.

Malá časť hodnotiacich odborníkov sa vyjadrila v prospech regulácie dĺžky pracovného času. Jedná sa o situáciu, v ktorej sa stretáva slabý (zamestnanec) so silným (zamestnávateľ). Zamestnávatelia majú pri dohadovaní sa o predĺženom pracovnom čase výhodu, ak zamestnanec nie je s ich rozhodnutím spokojný, môže prísť o prácu. Ak bude dohoda výsledkom kolektívneho vyjednávania, potom budú oproti sebe stáť vyrovnanejší partneri. Podľa jedného z respondentov má konkurencieschopnosť podnikov a ekonomík vychádzať z iných faktorov než z úplnej voľnosti v pracovno-právnych vzťahoch.