Dátum: 30.11.2022
Komentár bol uverejnený 18.11.2022 v Zdravotníckych novinách č.42.
Neistota a nestabilita vo financovaní slovenského zdravotníctva, čo je jeden z jeho najväčších problémov, sa tu tiahne viac rokov, pričom za súčasnej vlády sa tento problém ešte vystupňoval. Na jej obranu treba napísať, že doteraz žiadna vládna garnitúra nečelila v tak koncentrovanom období takým obrovským krízam, ktoré sú z ich podstaty semeniskom neistoty a nestability. Ale pravdepodobne väčšina aktérov pôsobiacich v zdravotníctve sa zhodne, že pre väčšiu predvídateľnosť financovania zdravotníctva sa toho napriek krízam dalo a malo urobiť viac.
V zdravotníctve sa výsledkové zlepšenia, na rozdiel od neraz skokovitých nárastov nákladov na vstupe aj v dôsledku legislatívnych zmien, dejú postupne, zvyčajne ich príliš nevidno ani na konci celého volebného obdobia. Ak však aktéri vopred nevedia, optimálne na viac rokov dopredu, s akými zdrojmi môžu počítať, čo všetko, aké projekty, si môžu naplánovať, tak sú potom opatrní a ich kroky na zlepšenia zdravotníctva prichádzajú logicky pomalšie, ako by mohli. Naopak, niektorí iní činitelia, najmä tí, ktorí si uvedomujú, že sú “too big to fail”, a asi aj väčšina politikov zas ignorujú túto neistotu a najmä objektívnu skutočnosť obmedzených verejných prostriedkov a nechávajú neudržateľne zadlžovať systém, resp. požadujú rozširovanie základného balíka zdravotnej starostlivosti financovaného z verejných financií bez náležitého krytia zdrojmi. To samozrejme postupne negatívne ovplyvňuje celý systém, aj tých opatrných, a zlepšenia pre pacienta potom prichádzajú v porovnaní so zahraničím celoplošne pomalšie.
Roky dozadu sa spoločnosť, resp. politici s mandátom od voličov dohodli, že platba za tzv. poistencov štátu bude vyrovnávajúcou platbou k balíku peňazí, ktorý bude vygenerovaný z odvodov ekonomicky aktívnych občanov. Logika za tým bola podľa mňa dobrá – zabezpečiť stabilné a predvídateľne rastové financovanie zdravotníctva, ktoré nebude, resp. bude porovnateľne menej závislé od externých šokov a skokov, nakoľko potreby pacientov a zdravotníctva rastú viac-menej stabilne a takmer nikdy neklesajú. Zmyslom flexibilne sa meniacej vyrovnávacej zložky celkových zdrojov, teda platby štátu, mala byť jej stabilizačná funkcia a predvídateľnosť nárastu zdrojov. Platba štátu vo forme pevne určeného percenta by totižto v určitých prípadoch, napr. pri recesii a veľkej kríze mohla zapríčiniť dokonca nominálny pokles celkových príjmov v zdravotníctve.
To, že tu v januári a dokonca ani dnes v novembri presne nevieme, s akým balíkom financií môžeme v zdravotníctve rátať pre tento rok, nieto pre budúci, nie je chybou samotného inštitútu vyrovnávajúcej platby štátu, ale zneužívaním tohto inštitútu na politicko-mocenské ovplyvňovanie sektora a nevyužívaním jej stabilizačnej vyrovnávajúcej funkcie. Nevyužíva sa dostatočne potenciál transparentného určenia rozpočtových zdrojov v jednotlivých kapitolách, ani potenciál viacročného rozpočtu, ktorý by mal zabezpečiť väčšiu predvídateľnosť výdavkov v zdravotníctve na tri roky dopredu.
Záverom však musím skonštatovať, že aj keby všetky tieto inštitúty fungovali bezchybne a ľudia v zdravotníctve by dopredu vedeli, s akými verejnými zdrojmi môžu rátať v krátkodobom a strednodobom výhľade, tak v dlhodobom horizonte nebudú stačiť, a tak budeme musieť otvoriť tému viaczdrojového financovania zdravotníctva vrátane spoluúčasti pacientov, presnejšieho definovania základného nároku pacienta, potenciálne aj s jeho zreálnením, ergo zúžením a zavedením poistenia na starostlivosť a služby nad rámec balíka financovaného z verejného zdravotného poistenia.
Dušan Zachar, INEKO
Pozn.: Projekty INEKO podporujú o.i. aj zdravotné poisťovne Dôvera a Union a spoločnosť Unilabs Slovensko. Donori nevstupujú do výstupov inštitútu INEKO.