Dátum: 17.05.2006
V našom "časoprietore" sa zatiaľ bohužiaľ nestáva často, aby vznikali práce napísané pedagógom so skúsenosťami z praxe a výskumu. Ľubovi Dolgošovi a teda aj nám sa to v prípade tejto knižky však stalo a tak mohla vzniknúť publikácia, ktorá dokáže nielen vysvetliť problematiku, ciele a históriu ochrany hospodárskej súťaže, ale aj pritiahnuť pozornosť teoretikov aj praktikov k jednej z jej zásadných "zápletiek". Presnosť rozhodovania, lepšie povedané presnosť kritérií, na základe ktorých sa rozhoduje si zasluhuje nepochybne väčšiu pozornosť a to nielen v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, ale všade, kde spoločnosť zveruje právo výberu jednej z možných alternatív svojim zástupcom. Autor na výborne vybraných príkladoch zo zahraničia, ale aj z domácej praxe ilustruje, v čom problém spočíva, čo sú jeho následky, naznačuje tiež jeho príčiny a možné riešenia. Veľmi zaujímavé sú napríklad popisy rozčlenenie spoločnosti American Telephone and Telegraph (1982), alebo Microsoft (1998), ktorých vplyv je pozorovateľný aj dnes a to nielen v teórii, ale aj v praxi. Osobitne by som chcel zdôrazniť výber domácich príkladov. Evidentne bola pri nich priorizovaná snaha o hľadanie pravdy a riešení pred rešpektovaním požiadaviek našej, "navzájom sa nekritizujme" kultúry – dúfam, že sa nespreneverím autorovmu odkazu, ak ju nazvem kartelovou. Veľmi zreteľne je na príkladoch vidno nielen riziko, že nepresne definované kritériá vedú k tomu, že sa spoločnosť rozhodne nesprávne (v nesúlade s vlastnými záujmami), ale aj to, že môže dochádzať k nekonzistentnosti rozhodnutí. Chybné rozhodnutia pri ochrane hospodárskej súťaže samozrejme znižujú efektívnosť alokácie zdrojov, okamžite znižujú kvalitu života, ich rozpornosť má však na spoločnosť oveľa ďalekosiahlejšie negatívne následky. Tie presahujú krátkodobý časový horizont ako aj hranice ochrany hospodárskej súťaže, deštruujú totiž dôveru v spoločnosti, ako základný pilier jej dlhodobého úspešného fungovania.
Dovolím si tiež upozorniť na mimoriadne kvalitný výber relevantnej literatúry. Ani to sa u nás nestáva často. V prípade tejto práce však čitateľ nájde v zozname zdrojov naozaj všetko, čo si potrebuje prečítať, ak chce problematike optimalizácie rozhodovacích kritérií rozumieť, veľkú časť by mal mať prečítanú každý, koho zaujíma ochrana hospodárskej súťaže ako celok. Nejde pritom len o diela klasické, ale najmä moderné, tie, ktoré bývajú v našom regióne často ignorované. Príkladom môžu byť práce autorov ako Neven, Fingleton, Seabright, Schwartz, ale osobitne Oliver Williamson a jeho klúčový "The welfare trade-offs". Kvalitný výber literatúry je, podľa môjho názoru, často najdôležitejším predpokladom úspešného naštudovania danej problematiky. Neplatí to len pre odborné práce, ale aj pedagogickú činnosť.
V závere práce autor navrhuje konkrétne riešenia na posilnenie úspešnosti ochrany hospodárskej súťaže. Odporúča izoláciu protimonopolnej politiky od ostatných politík a záujmov, ktorá jediná môže zabezpečiť jej "čistotu" a teda vytvoriť potenciál pre spresnenie rozhodovacích kritérií. S jemu vlastnou nekompromisnosťou navrhuje minimalizáciu vágnosti rozhodovacieho procesu, uvedomuje si však, že dokonalý stav je nedosiahnuteľný. Vyplýva to z jeho nasledujúcich slov: "Aby sa zúžil priestor pre subjektivizmus, kritériá rozhodovania musia byť stanovené jednoznačne(jšie)". Pre mňa je to veta, ktorá vari najpresnejšie vystihuje "ducha" tejto práce: Veľmi silná snaha o kriteriálnu presnosť s pripustením, že niekedy nie je možná.
Uvedomujem si, že vedecká práca a krásna literatúra sú dva odlišné žánre, napriek tomu si dovolím zacitovať z poviedky Karla Čapka. Verím totiž, že spojením rôznych žánrov je možné niekedy efektívnejšie vysvetliť zložitý problém. Ide o ilustráciu problematiky kriteriálneho problému pri rozhodovaní na poslednom súde. V poviedke "Poslední soud" (Povídky z jedné kapsy) popisuje Čapek rozhodovanie o vine deväťnásobného vraha na onom svete. Pre nedostatok svedkov a keďže obžalovaný nechcel priznať vinu, bol predvolaný "Vševedúci". Ten, samozrejme popísal všetko do posledného detailu. Popísať všetko však neznamená len zločiny, ale aj poľahčujúce okolnosti, vysvetlenia motivácie, dobré skutky obžalovaného a podobne. Preto obžalovanému na jeho otázku, prečo nesúdi On sám, odpovedal Boh takto: "Protože všechno vím. Kdyby soudcové všechno, ale naprosto všechno věděli, nemohli by také soudit; jen by všemu rozuměli, až by je z toho srdce bolelo. Jakpak bych já tě mohl soudit? Soudce ví jenom o tvých zločinech; ale já vím o tobě všechno…. A proto tě nemohu soudit."
Zdá sa, že snaha o spresňovanie rozhodovacích procesov, vrátane riešenia kriteriálneho problému, bude nekonečná. Snažme sa v nej pokračovať, posúvať ďalej aj výsledky práce, ktorú máme v rukách. Zmierme sa však s tým, že akokoľvek rýchlo sa budeme ponáhľať, nikdy nebudeme rozhodovať dokonale.
Eugen Jurzyca
november 2005