Dátum: 01.03.2004
V civilizovanej spoločnosti je platenie daní nutnosťou a nemá sa obchádzať, no napriek etatistickému odkazu Rakúsko – Uhorska a totalitnými režimami poznačeného 20. storočia, dane tu neboli odjakživa. Daňoví poplatníci by si mali uvedomiť, že aj keď so zaťatými zubami, dane platiť treba. Ale aj politici by mali poznať mieru. Inak hrozí daňová vzbura. Príkladom odporu proti daňovému útlaku bola vzbura Williama Tella, revolta Etienna Marcela, parížskeho obchodníka so súknom v roku 1355 a asi najznámejšou je americká vojna za nezávislosť. „Žiadne dane bez zastúpenia“ bolo heslo, s ktorým Američania vystúpili proti Londýnu.
Vlády v minulosti vyberali rôzne poplatky, dane sa však vyberali vždy len dočasne, keď bolo treba zaplatiť nejakú vojnu. V Británii sa daň z hlavy stala permanentným odvodom až v roku 1874, v USA sa tak stalo prijatím 16.dodatku k ústave v roku 1913, v Kanade dokonca až po skončení druhej svetovej vojny. Prečo k tomu došlo?
Daň je vlastne čiastka, vyrobená občanom, ktorú si privlastňuje štát za účelom prerozdelenia. Jej zavedenie presadzovali politici, ktorí vzišli zo stredných vrstiev. Ich cieľom bolo, aby bohatí zaplatili (či skôr zaplátali) sociálne nerovnosti v spoločnosti, čo je však náročné, lebo od prírody sme si nerovní a nejaká tá nerovnosť, ktorú treba zarovnať sa nájde vždy. A tak sa daňové zaťaženie postupne zvyšovalo a smerovalo aj nadol k stredným a chudobným vrstvám. Počas druhej svetovej vojny bola vymyslená pasca na „zlých kapitalistov“ v podobe progresívneho zdanenia. Paradoxné ale je, že postupne sa najbohatší ľudia plateniu prehnaných daní vyhli. Dnes je totiž vo svete tendencia zdaňovať najmä zamestnancov a samostatne zárobkovo činných odborníkov (právnici, účtovníci, zubári…). Veľkí investori sú totiž dnes, v ére globalizácie všade vítaní. Ak sa niekde medzinárodní kapitál príliš zdaní, jednoducho odíde tam, kde je vítanejší.
To platí najmä pre svet. U nás bol vývoj daní kľukatejší, čo nemení nič na fakte, že miera prerozdeľovania je takmer všade nespravodlivo vysoká.
Táto otázka má prednosť pred – Ako na ne? Daň je totiž jednou stránkou prerozdeľovacieho procesu, ktorého druhou stranou je dotácia alebo subvencia. Čo všetko má štát z našich daní vydržiavať? Spoločnosť je u nás síce navyknutá, že štát sa tu o všetko stará, ale tým sa verejné služby stávajú drahšími, než keby ich zabezpečoval trh.
Štát by mal „sponzorovať“ len to, čo je nevyhnutné, čo trh zabezpečiť nedokáže. Čiže štíhlu (a na službu verejnosti orientovanú) štátnu správu, políciu, zodpovedné a akcieschopné súdy, armádu a základnú štruktúru verejného školstva a zdravotníctva. Štát sa pôvodne sformoval hlavne kvôli udržiavaniu poriadku navonok i dovnútra. Občanom by malo byť garantované „právo na šťastie“, právo slobodne si usporiadať svoj život bez zásahov štátu, samozrejme potiaľ, pokiaľ nenarušuje podobné právo ostatných. Cieľom reforiem v SR by malo byť vrátiť štát práve do tejto polohy. To by malo zahŕňať aj väčšiu spoluúčasť občanov na financovaní školstva a zdravotníctva. Väčšina ľudí je proti spoplatňovaniu napríklad školstva. To je však vec vývoja. Stav, kedy sú ľudia ochotní platiť celý život vysokú školu všetkým ostatným, ale nie sú ochotní ju štyri roky platiť sebe nie je udržateľný...
Slovensko vstupuje do EÚ. Táto si za posledné pol storočie vybudovala opatrovateľský štát od kolísky po hrob. Ak má byť zmyslom života motto – „Štát postaraj sa!“ – bolo by možno lacnejšie, keby Únia každému občanovi pridelila infúznu stanicu, s dodávaním živín priamo do žíl.
Veľkým rizikom vstupu do EÚ je harmonizácia priamych daní. Slovensko dnes potrebuje nízke dane a vysoký hospodársky rast, aby čo najskôr dobehlo západnú Európu. O desať rokov by však Únii mohol hroziť rozkol. Z prerozdeľovaných peňazí nám tu EÚ možno postaví nejakú tú čističku alebo kafilériu, ale hospodárstvo by vinou vysokých harmonizovaných daní stagnovalo. Politickým dôsledkom by bolo, že Východoeurópania by západ právom obviňovali z brzdenia, kým Nemci, či Francúzi by poukazovali nato, koľko sem prerozdelili peňazí a ako na nás doplácajú. To by bol koniec EÚ.
Prestaňme si myslieť, že štát niečo vyrieši. Naopak, keď štát určité veci prestane zabezpečovať a pustí do systému trh, služba sa skvalitní, zlacnie a obmedzí sa tiež priestor pre korupciu. – Je jasné, že keď ide o moje reálne a nie „spoločné“ peniaze, nepoznám ani tetu ani spolužiaka z materskej škôlky.
A čo štátom garantovaný sociálny systém? Slovensko je kresťanská krajina. Verím, že každý človek je stvorený na obraz Boží. To neznamená, že je rovný Stvoriteľovi. Každý človek je však tvorca. Držím v ruke pero a papier, a môj um im dáva pridanú hodnotu v podobe mojich myšlienok. Každý má možnosť „nájsť v sebe Boha“, prebudiť tvorivosť, vziať život do vlastných rúk. Sociálny systém riešený cez prerozdeľovanie je zlý, lebo podporuje začarovaný kruh chudoby. Lepší je americký model filantropických organizácii, ktoré idú priamo za človekom, prenikajú do jeho duše a dávajú mu do rúk udicu, nie vyprážanú rybu. Je zaujímavé, že tieto organizácie sú zväčša financované priamou a skutočnou solidaritou, nie umelou, ktorá ide cez dane.
Pomohla by rovná daň niekde na úrovni 15%, tak aby nikto neplatil viac a odvaha škrtať. Avizovaná rovná daň na úrovni 20% je nonsens. Pravicová vláda, ktorá zvýši väčšine populácie dane?! Radšej sa vzdajme cieľa prestúpiť na euro v roku 2008. Prioritou by mal skôr byť vysoký hospodársky rast a nie vstup do eurozóny, ktorá od svojho vzniku trpí problémami. A to ešte niektorí ekonómovia tvrdia, že euro neprežije rok 2015.
K vyššiemu uvedomeniu daňových poplatníkov by napomohlo zavedenie dňa daňovej slobody ako štátneho sviatku. Voľný deň navyše, ktorý by tak vznikol by mohol byť kompenzovaný zrušením 1. mája. Deň daňovej slobody by iste bol autentickejším „sviatkom práce“.
Možno keby sme dnešnú prácu pre štát porovnali s feudálnou „prácou na panskom“, zistili by sme, že odvádzame viac ako za Márie Terézie. A to by asi pre dnešnú dobu nebolo dobrou vizitkou. Slovo „pokrok“, ktoré si zástancovia vysokých daní vyšili na zástavy, by sa tak stalo synonymom pre „poddanstvo“, a slovo „prerozdeľovanie“ by značilo to isté, čo „nevoľníctvo“.