Dátum: 13.05.2016
dennikn.sk/blog, 13.5.2016
Prečo sú niektoré národy úspešné a iné zlyhávajú
Recenzia knihy Why Nations Fail od amerických ekonómov Daron Acemoglu a James Robinson
Až na úzku vrstvu privilegovaných žilo ľudstvo prakticky celý čas v chudobe. Zlom nastal len nedávno, v 18-tom storočí počas priemyselnej revolúcie v Anglicku. Vtedy začala prudko rásť ekonomika aj životná úroveň širokých vrstiev spoločnosti. Rozmach sa neskôr preniesol aj do ďalších štátov Európy, Severnej Ameriky, Austrálie a pár krajín Ázie. Zvyšok sveta ale v chudobe zotrval alebo zaznamenal oveľa menší rast. Čím to je, že sa niektoré národy tak vyšvihli, kým iné stále zaostávajú?
Napriek relatívnej chudobe v porovnaní s dneškom existovali priepastné rozdiely medzi národmi aj v minulosti. Staroveký Rím alebo stredoveké Benátky dokázali výrazne predstihnúť zvyšok sveta. Ako je to možné?
Ako je možné, že Mexiko a Spojené štáty americké majú tak rozdielnu životnú úroveň? Stačí prejsť hranice rozdeľujúce mesto Nogales, podobne ako kedysi Západný a Východný Berlín, a človek sa ocitne v úplne inom svete. Alebo Severná a Južná Kórea? Prečo Japonsko je bohaté, kým Čína až donedávna trela biedu?
Existuje na tieto otázky jedno univerzálne vysvetlenie? Existuje základné pravidlo určujúce, ktoré národy budú úspešné a ktoré zlyhajú? Na tieto otázky sa pokúšajú nájsť odpoveď dvaja americkí ekonómovia Daron Acemoglu z MIT a James Robinson z Harvardu v knihe Why Nations Fail z roku 2012. Vo svojom pátraní študujú osudy desiatok rôznych národov a civilizácií od doby kamennej po súčasnosť.
Hneď na úvod odmietajú doterajšie vysvetlenia, podľa ktorých rozdiely v životnej úrovni národov vyplývajú z rozdielnych prírodných podmienok, rozdielnej kultúry, napríklad náboženstva, alebo z neznalosti potrebných reforiem. Uvádzajú presvedčivé príklady národov žijúcich vo vhodných prírodných podmienkach a predsa chudobných, národov s podobnou kultúrou a predsa s dramaticky odlišnou životnou úrovňou, či národov, ktorých elita dobre vedela o potrebných reformách, ale vedome ich odmietala.
Za všetkým hľadaj politiku…
Kľúčový zdroj prosperity či chudoby treba hľadať inde. Autori ho vidia v politike, teda v pravidlách, podľa ktorých rozhodujú vládcovia, politici. A následne tiež v pravidlách, podľa ktorých sa rozdeľujú ekonomické výsledky aktivít obyvateľov. Ak sa moc sústredí v rukách úzkej skupiny vládcov, budú ju zneužívať na úkor iných obyvateľov štátu a životná úroveň bude dlhodobo stagnovať, prípadne v dôsledku vnútorných bojov o moc upadať. Naopak, ak je moc rozložená tak, že ju úzka skupina politikov nemôže zneužiť vo svoj prospech a na úkor iných, vznikajú podmienky pre inovácie, technologický pokrok a ekonomický rast.
Slovami autorov sú teda rozhodujúce politické a ekonomické inštitúcie – pravidlá, ktoré ďalej rozlišujú podľa toho, či sú inkluzívne alebo extraktívne. Inkluzívne zabraňujú zneužívaniu moci a bohatnutiu na úkor iných. Extraktívne naopak umožňujú politikom a úzkej elite vládnuť a bohatnúť na úkor zvyšku spoločnosti. Príkladom inkluzívnych politických inštitúcií je fungujúca demokracia, kde vládnuca elita nemôže strhnúť celú moc na seba, pretože jej v tom bránia voľby, nezávislá súdna moc, nezávislé médiá, či celý rad ďalších inštitúcií kontrolujúcich a obmedzujúcich vládu politikov. Na Slovensku by sme k nim mohli zaradiť aj dlhovú brzdu alebo zákon o slobodnom prístupe k informáciám vrátane povinnosti zverejňovať zmluvy so štátom.
Naproti tomu príkladom extraktívnych politických inštitúcií sú autoritatívne režimy, kde vládcovia môžu rozhodovať bez obmedzení.
Príkladom inkluzívnych ekonomických inštitúcií je ochrana súkromného vlastníctva alebo silné protimonopolné orgány. Typickým príkladom extraktívnych ekonomických inštitúcií je porušovanie súkromného vlastníctva, zneužívanie sily monopolov ale aj otroctvo či dane, ktoré neslúžia na financovanie verejných statkov, ale na obohatenie úzkej vládnucej elity.
…a motivácie investovať do inovácií
Zdrojom udržateľného rastu sú inkluzívne politické aj ekonomické inštitúcie, zdrojom zaostávania sú tie extraktívne. Autori priznávajú, že za istých okolností môžu k rastu viesť aj extraktívne inštitúcie. Prirodzeným záujmom vládcov je totiž bohatnúť a to sa dá rýchlejšie, ak krajina vytvorí väčšie bohatstvo, ktoré si následne môžu privlastniť. Takto vytvorený rast je však neudržateľný, pretože nevytvára vhodné podmienky pre inovácie.
V inkluzívnom svete sa inovácie oplatia, pretože vynálezcovia a investori na nich dokážu zarobiť. Vo svete extraktívnych inštitúcií môžu inovátori zarobiť len do miery, akú im dovolia mocní. Inovácie totiž vedú ku kreatívnej deštrukcii, keď nové technológie nahrádzajú staršie, ktoré sú v extraktívnom svete v rukách vládcov a monopolov. Inovátori sa tak stávajú nechcení a často prenasledovaní. Autori uvádzajú celý rad príkladov, keď vládcovia odmietli inovovať, či dokonca pripravili vynálezcov o život, pretože sa báli kreatívnej deštrukcie. Dojemný je príbeh francúzskeho fyzika Papina, ktorý ešte 60 rokov pred Jamesom Wattom vytvoril prvý parník na svete, avšak monopolní riečni dopravcovia ho zničili hneď pri prvej plavbe. Papin neskôr zomrel ako žobrák a pochovali ho v hrobe bez mena.
Pre osud nášho regiónu je dôležitý postoj habsburských cisárov v Rakúsko-Uhorsku, ktorí dlho tvrdošijne odmietali stavbu železníc a priemyselný pokrok v strachu, že robotníci a nová vrstva priemyselníkov ohrozí ich absolutistickú moc. V takom svete sa investovať do inovácií neoplatí, pokrok je systematicky blokovaný. Aj Mária Terézia odbíjala väčšinu návrhov na reformy slovami: „Nechajte všetko, ako to je.“
Problém s odmietaním reforiem je na Slovensku aktuálny aj dnes. INEKO už roky odporúča vláde, aby začala merať kvalitu a efektívnosť škôl, nemocníc, a iných poskytovateľov verejných služieb. Zverejnenie výsledkov by samozrejme prinieslo kreatívnu deštrukciu, poskytovatelia s horšími výsledkami by boli pod tlakom, čo by vyvolalo vlnu ich nespokojnosti. Vláda preto radšej nerobí nič.
Ako píšu autori, ak extraktívne systémy rastú, nie je to prioritne vďaka inováciám. Môžu ale dočasne rásť vďaka objaveniu nerastného bohatstva alebo ak vláda organizovane preberá technológie zvonka. Príkladom je rast Sovietskeho zväzu počas industrializácie v 20-tom storočí alebo súčasný rast Číny. Pri Číne autori upozorňujú, že prudký rast v uplynulých dekádach súvisí aj s čiastočným prechodom na inkluzívne ekonomické inštitúcie, keď centrálna moc povolila súkromné vlastníctvo aj vstup zahraničných investorov a začala „hľadať pravdu vo faktoch“. Napriek tomu politické inštitúcie ostali extraktívne, keďže moc je sústredená v rukách komunistickej strany, ktorá kontroluje kľúčové firmy a obmedzuje slobodu informácií. Autori preto predpovedajú, že rast Číny vyprchá, pokiaľ nezmení na inkluzívne aj politické inštitúcie.
Železný zákon oligarchie
Ako je možné, že napriek mnohým nevýhodám sú extraktívne systémy v histórii ľudstva aspoň z časového hľadiska v jasnej prevahe? Podľa autorov za to môže jednak zložitý proces prechodu k inkluzívnym inštitúciám, jednak začarovaný kruh, v ktorom sa extraktívne politické a ekonomické inštitúcie navzájom posilňujú. Bohatí majitelia monopolov majú záujem zväčšovať a chrániť svoj majetok, na čo potrebujú ovládnuť súdy, politikov či regulátorov. Či už majetok zhromažďujú podnikatelia alebo politici, vždy ho treba chrániť pred konkurentmi a vzbúrencami. Čím je majetok väčší, tým je ochrana drahšia. Extraktívne inštitúcie sa tak stávajú nevyhnutné pre udržanie stability.
Teóriu o železnom zákone oligarchie, podľa ktorej sa vládcovia budú vždy snažiť posilniť vlastnú moc, hoci aj na úkor iných, sformuloval už v roku 1911 nemecký sociológ Robert Michels. Ak dôjde k výmene vládcov, hoci aj s osvietenými úmyslami, nová elita nakoniec vždy zneužije moc vo svoj prospech. Po príklady silného vplyvu oligarchie netreba chodiť ďaleko, máme ich dosť aj na Slovensku. Z jej železného zovretia sa ešte nevymanilo ani Maďarsko, Balkán, či Ukrajina.
Autori knihy Why Nations Fail súhlasia, že zákon oligarchie platí v extraktívnych režimoch, kde vládcom v zneužití moci nemá čo brániť. Na rozdiel od Michelsa však tvrdia, že zákon možno prelomiť, ak spolu s výmenou elít dôjde k vytvoreniu inkluzívnych inštitúcií.
Vznik a účinok inkluzívnych inštitúcií autori dokumentujú na mnohých príkladoch. V starovekom Ríme dávajú rozkvet do súvisu s rozvojom demokratických prvkov v období republiky, úpadok dokumentujú už od nástupu cisárstva. V stredovekých Benátkach boli príčinou rastu pravidlá, ktoré umožnili zbohatnúť a neskôr získať aj politickú moc obchodníkom na zámorských plavbách. V momente, keď aristokracia presadila zrušenie týchto pravidiel, začali Benátky upadať.
V Severnej Amerike aj v Austrálii sa inkluzívne inštitúcie rozvinuli vďaka riedkemu osídleniu pôvodného obyvateľstva, keď kolonizátori nemali koho ovládnuť a novú spoločnosť museli tvoriť najmä z Európanov, ktorí sa odmietli podriadiť extraktívnym pravidlám. Naproti tomu v husto osídlenej Južnej Amerike kolonizátori prebrali extraktívny systém od pôvodných obyvateľov. Kolonizátori si tiež pomáhali dovozom otrokov z Afriky a to aj v južných častiach Severnej Ameriky. Výsledkom bolo dlhodobé zaostávanie za severom, ktorého korene sa v USA podarilo odstrániť až v 60-tych rokoch 20-teho storočia aj s pomocou Martina Luthera Kinga.
Prečo Anglicko bohatlo a Španielsko bankrotovalo
Kľúčom pre pochopenie rozmachu inkluzívnych inštitúcií je príbeh Anglicka. Pri ich zrode stála epidémia čierneho moru zo 14-teho storočia, v ktorej vymrela miestami až polovica obyvateľstva. Nedostatok pracovnej sily a oslabená moc aristokracie viedli k zrušeniu poddanstva a rozvoju trhu práce. Mimochodom, oneskorené zrušenie poddanstva autori považujú za hlavnú príčinu dlhodobého zaostávania strednej a východnej Európy za západom.
Ďalším zlomom v histórii Anglicka bolo objavenie Ameriky a fakt, že zaoceánsky obchod neovládol panovník, ale mohli na ňom zbohatnúť širšie vrstvy obyvateľstva. Tým sa vytvorili predpoklady pre zvrhnutie kráľa v Slávnej revolúcii z roku 1688 a výrazné oslabenie moci ďalších panovníkov. V spoločnosti vzniklo niekoľko skupín slobodných obyvateľov, ktorí vytvárali a posilňovali inkluzívne inštitúcie, ako napríklad parlament, s cieľom vzájomne sa kontrolovať a brániť v zneužívaní moci. Politické zmeny nakoniec vytvorili vhodné prostredie pre ochranu súkromného vlastníctva, vypuknutie priemyselnej revolúcie a ekonomický rozmach.
Kniha Why Nations Fail ukazuje, že vývoj inštitúcií závisí od zlomových udalostí, akou bola epidémia moru alebo objavenie Ameriky, ktorých vplyv na rôzne národy môže byť zásadne iný v závislosti od drobných rozdielov. Španielsky kráľ si napríklad dokázal udržať monopol nad zaoceánskymi plavbami, z nesmierneho bohatstva plynúceho z nového kontinentu tak profitovala úzka skupina aristokratov z jeho okruhu. Tí bohatstvo minuli na upevnenie moci, luxusný život a dobyvačné vojny. Dlho im to nevydržalo, už v priebehu 16-teho a 17-teho storočia vyhlásili sériu bankrotov, ktoré mimochodom zruinovali bankárske rodiny Fuggerovcov a Janovčanov.
Naproti tomu anglický kráľ si monopol nad zaoceánskymi plavbami neudržal a bohatstvo plynulo omnoho širším vrstvám spoločnosti. Z nich postupne vznikla opozícia panovníkovi presadzujúca vo vlastnom záujme demokratizačné zmeny. Na príklade Anglicka autori ukazujú, že inkluzívne politické aj ekonomické inštitúcie sa navzájom posilňujú, čím garantujú stabilitu a dlhodobý rast.
Ako pomáhať rozvojovým krajinám
V závere knihy autori ostro kritizujú súčasné formy pomoci rozvojovým štátom, ktoré podľa nich ignorujú nastavenie inštitúcií. Pomoc často končí v rukách úzkej elity, ktorá daný štát ovláda. Navyše aj inak zmysluplné opatrenia sa míňajú účinku, ak je ich realizácia ponechaná v rukách autokratických vládcov.
S nedostatočnou implementáciou dobrých zákonov či chabým výkonom regulačných orgánov má bohaté skúsenosti aj Slovensko. Je zrejmé, že príčinou je nevôľa politikov a s nimi spriaznených podnikateľov, ktorých k reformám nemá kto prinútiť. Rovnakú príčinu vidia autori aj v extrémnom príklade Zimbabwe, kde prezident Mugabe na radu Medzinárodného menového fondu zriadil v roku 1995 nezávislú centrálnu banku s cieľom skrotiť infláciu. V tom čase sa pohybovala na úrovni 20 %. Do roku 2002 však stúpla na 140 %, do roku 2003 na 600 %, do roku 2007 na 66-tisíc % a do roku 2008 na 230 miliónov %. Ako píšu autori, guvernér sa zrejme poučil z prípadu svojho kolegu v Sierra Leone, ktorý „spadol“ z najvyššieho poschodia centrálnej banky.
Rozvojová pomoc by podľa autorov mala smerovať na posilnenie širších skupín obyvateľstva, v ktorých záujme je zavedenie inkluzívnych inštitúcií, prípadne priamo na verejné statky ako sú cesty, školy, či platy učiteľov. Autori si netrúfajú sformulovať návod, ako prelomiť železný zákon oligarchie, za dôležité ale považujú vytvoriť širokú koalíciu, v ktorej hrajú osobitný význam nezávislé médiá, ale aj od vlády a monopolov nezávislí podnikatelia. Poskytovanie pomoci by malo byť podmienené postupným odstraňovaním extraktívnych a zavádzaním inkluzívnych inštitúcií.
Kniha Why Nations Fail je zásadným príspevkom k porozumeniu histórie ľudstva, zdrojov chudoby aj prosperity a tiež k vytváraniu podmienok vhodných pre rast životnej úrovne v budúcnosti. Prečítať by si ju mal každý, kto sa zaujíma o politiku a ekonómiu, komu leží na srdci prosperita vlastnej krajiny či osud ľudstva.
Peter Goliaš
riaditeľ INEKO