Eugen Jurzyca: Rola verejnej mienky v reformách: Ponuka a dopyt

Dátum: 11.02.2002

Dnešná konferencia má slúžiť v konečnom dôsledku na formulácie odporúčaní, ktoré by viedli k vytvoreniu optimalizácii rýchlosti a šírky spoločenských reforiem v postkomunistických krajinách. V jej priebehu odznejú rôzne prednášky, veľká časť z nich bude zameraná na prezentáciu relevantných empirických výskumov. Napriek tomu, už na jej začiatku vieme niekoľko faktov: napríklad, že ľudia v postkomunistických krajinách vnímajú realitu horšie, než v skutočnosti je.

Je vůbec podivno, že tolik lidí unese život v poměrech tak nekonečně špatných. Posloucháte-li je, dovíte se, že republika je prodána Židům nebo Němcům, úřady jsou skorumpované, parlament shnilý, katastrofa za dveřmi a vůbec, že nastává konec světa.
Karel Čapek: Politické zvíře, Lidové noviny, 24.12.1922

Prieskumy verejnej mienky spätne ovplyvňujú názory ľudí. V názoroch ľudí existuje zotrvačnosť, konzervatívnosť. Konferencia by sa mala pokúsiť hľadať odpovede na otázky ako: Odsúvajú uvedené fenomény riešenia smerujúce k optimu? Deformujú kvalitu, rýchlosť a rozsah potrebných reforiem tak, že výsledok sa výrazne odlišuje, od toho, ktorý by bol dosiahnutý v prípade nevysielania falošných signálov zo strany verejnosti? Inými slovami: Je to, čo hovoríme, že chceme tým, čo naozaj chceme a ak nie, aké následky má nehovorenie pravdy? Ak nehovoríme to, čo je pravda, robíme tak úmyselne, alebo sa len jednoducho mýlime? Sme teda dedičmi kultúry vygenerovanej stáročiami príkazového spoločenského systému, v ktorom jediný spôsob zlepšenia individuálnej situácie spočíval v sťažovaní sa na ťažký život, alebo len nesledujeme pozorne hospodárke ukazovatele?
K navodeniu správnej konferenčnej “nálady” sú určené nasledujúce údaje:
Agentúra Focus uskutočnila v septembri 2001 na Slovensku prieskum, v ktorom respondenti odpovedali na otázky takto:

“Čo myslíte, kedy sa lepšie žilo ľuďom, ako ste vy – pred rokom 1989, alebo teraz?”

Komunistická strana Slovenska, ktorá má vo svojom programe návrat do systému spred roka 1989 pritom nedosahuje v prieskumoch dlhodobo preferencie potrebné na vstup do parlamentu (január 2002: 4,2% podľa Ústavu pre výskum verejnej mienky Štatistického úradu). Zdá sa, že existuje rozpor medzi tým, čo verejnosť dáva najavo a čo si skutočne želá. Ani v iných stredoeurópskych krajinách nemajú strany požadujúce návrat k socializmu rozhodujúci vplyv v príslušných parlamentoch, napriek tomu dopadol prieskum CBOS z októbra 1999 podobne, ako prieskum v SR:

“Spôsobili zmeny v roku 1989 v ČR, Poľsku a Maďarsku viac pozitív, alebo negatív?”

Zatiaľ, čo predchádzajúce otázky zahŕňali v sebe veľký počet rôznorodých aspektov a v takýchto prípadoch je možné z metodického hľadiska uviesť množstvo výhrad, nasledujúca otázka sa týka iba zvyšovania cien v SR, inflácie, výhrad z hľadiska predmetnej témy by malo byť menej. Porovnáva odpovede respondentov a realitu.

“O koľko percent sa, podľa vás, zvýšili u nás v priebehu roka 2001 ceny”? Údaje sú z prieskumu MVK pre INEKO uskutočneného v januári roku 2002:

Ak chceme uchopiť, či pochopiť akúkoľvek problematiku, môžme voliť rôzne spôsoby jej “röntgenovania”. Vo svete súčasných, “Smithovských” ekonómov sledujeme realitu cez pôsobenie síl dopytu a ponuky. V ňom sa dosahuje rovnovážny stav ich vzájomným pôsobením. Bez ohľadu na to, o akom statku hovoríme. Môže ísť o mobilné telefóny, kurzy cudzích jazykov, zabezpečenie verejného osvetlenia, či spoločenské reformy. O množstve statkov, kvalite, cene a iných parametroch existujú vždy rozdielne predstavy. K ich zosúladeniu, k tomu, aby sa statok dostal ku konečnému spotrebiteľovi je v prostredí blízkom dokonalej konkurencii najefektívnejší trhový mechanizmus, v monopolných prostrediach, či prostrediach vyznačujúcich sa nedokonalými kontraktmi rieši predmetný problém aj množstvo iných, netrhových mechanizmov, resp. ich kombinácií.

Reformy sú z hľadiska spolupôsobenia dopytu a ponuky mimoriadne zložité. Od prostredia dokonalej konkurencie, ktorého fungovanie a dôsledky si väčšinou vieme predstaviť, sa tvorba reforiem odlišuje minimálne v nasledujúcich bodoch:

  • producenti a konzumenti sú prevažne identickí a to v omnoho väčšej miere, než je tomu v konkurenčnom trhovom prostredí – to vedie k významnému zahmleniu vzťahov, napriek tomu, že aj producenti mobilných telefónov sú väčšinou aj ich spotrebiteľmi, v celom vzťahu prevažuje na ich strane myslenie producentov – “kúpa” a “predaj” reforiem pripomína skôr spoločnosť, ktorá spotrebúva svojpomocne dorobené statky (ak ide o malú spoločnosť, môže fungovať dobre, ak o veľkú, dochádza k neprehľadnosti)
  • zákonné obmedzenia (dané aj historicky) a diferenciácia produktu (najefektívnejší rozsah “produkcie” sa dosiahne pri významnom podiele “producenta” na trhu) vedú k vysokej a dlhodobej monopolizácii “trhu”, kvalitné reformy väčšinou nie sú navrhované viacerými “súťažiacimi”, majú jednorazový charakter, čo tiež limituje intenzitu konkurencie (ako na trhu pohrebných služieb), produkcia mobilných telefónov nie je obmedzená len na niektoré subjekty zo zákona a navyše, dopyt po mobilných telefónoch je dosť veľký na to, aby uživil relatívne vysoký počet producentov. “Výroba” reforiem je často u nás obmedzená zákonom napríklad na konkrétne ministerstvo a dopyt po reformách nie je schopný vytvoriť a udržiava konkurenčné prostredie: na Slovensku dochádza častejšie k javu, že jeden subjekt sa venuje viacerým reformám, než k javu, že jednej reforme sa venuje viacero subjektov,
  • rovnováha na trhu ešte nemusí znamenať optimum, ktorým je maximálna užitočnosť (ľudia majú napríklad schopnosť nepovedať pravdu, nevysielať spoľahlivý signál o tom, čo chcú tak, ako keď platia v obchode reálnymi peniazmi). V prostredí konkurencie blízkej dokonalej je rovnovážny stav blízky optimu, toto optimum je určené spotrebiteľmi na trhu a všeobecne rešpektované, zatiaľ čo, rovnovážny stav v oblasti realizácie spoločenských reforiem býva často pomerne spoľahlivo spochybnený a to aj z toho dôvodu, že na rozdiel od kúpy mobilných telefónov má “kúpa” reformy vplyv na celú spoločnosť, keby sa ukázalo, že spotrebitelia mobilných telefónov sa pri ich kúpe rozhodovali zle a teda, že rovnováha neznamenala aj optimum z hľadiska ich užitočnosti pre nich, nenastal by rovnaký problém, ako pri “kúpe” reforiem, keďže tieto významne ovplyvňujú aj tretie osoby, tých, ktorí s transakciou nesúhlasili,

a najmä

  • na trhu je cena signálom, vo verejnej politike nie je jasné, čo vlastne cena je. Čo vlastne dostávajú “producenti” reforiem a čo platia ich “spotrebitelia”? (čo je vlastne cena, čo je to, čo sa dostáva a to, čo sa platí? v dokonalom svete by politik vedel napríklad, že ním navrhnutá a presadená kvalitná reforma mu prinesie súhlas 80 percent občanov, ten sa premietne do zvýšenia preferencií o 8 percent a to zasa do zvýšenia jeho príjmu o 20 percent, tak, ako producent mobilných telefónov vie takmer presne, aký vplyv na jeho príjem (či iné benefity) bude mať vylepšenie produktu s následným rastom trhového podielu,
  • množstvo aktérov a komplexnosť ich vzťahov spôsobuje, že “kvantitatívne zmeny sa premietajú do novej kvality”: na výsledný produkt má vplyv stupeň ekonomického rozvoja, spôsob organizácie spoločnosti, fungovanie štátnej správy, úroveň občianskej spoločnosti, odborná a morálna úroveň verejnej správy, podnikateľských organizácií, odborov, požiadavky relevantných medzinárodných inštitúcií a domáca verejnosť, najmä jej znalosti, skúsenosti, všeobecne zdieľané hodnoty a ochota a schopnosť vyjadrovať sa k veciam verejným (vo všetkých uvedených oblastiach môže dochádzať k poruchám).

Zo zoznamu najdôležitejších rozdielov je možné pokúsiť sa odvodiť niekoľko záverov, aj keď väčšina z nich má len charakter hypotéz.

  • vzhľadom na komplexnosť pozadia formovania verejnej politiky smerujúcej k tvorbe reforiem, množstvo porúch, o ktorých odstraňovaní je relevantné diskutovať, je obrovské. Je to situácia, v ktorej je nevyhnutné identifikovať prioritné problémy a tým venovať obmedzené kapacity,
  • v rôznych situáciách, majú uvedené poruchy rôznu váhu a rôznu možnosť zmeny z hľadiska pravdepodobnosti dosiahnutia optimálneho stavu. Zdá sa, že v prostredí, v ktorom existujú (aj keď obmedzené) mechanizmy tvorby reforiem, inštitúcie zaoberajúce sa tvorbou verejnej politiky, mechanizmy transferu príslušného know-how, rastie váha poruchy na strane dopytu tvorená falošnými signálmi vysielanými verejnosťou. Taktiež, v komplexe parametrov determinujúcich úspešnosť tvorby a realizácie reforiem je riešenie problému vysielania falošných signálov relatívne ľahké,
  • falošné signály vysielané verejnosťou v prieskumoch jej názorov môžu viesť dlhodobo k rovnovážnemu stavu, ktorý nie je nik ochotný meniť proti vôli väčšiny, napriek tomu, že ide o stav, ktorý v záujme väčšiny nie je (verejnosť nevysiela presné signály o tom, aký output si želá), dlhodobo si spotrebitelia len ťažko budú kupovať mobilné telefóny, ktoré nechcú, v tomto prípade teda hovoria pravdu, prieskumy však ukazujú, že v prípade spoločenských reforiem niekedy k takémuto javu môže dochádzať,
  • ak má byť cenou platenou spotrebiteľmi reforiem aspoň čiastočne ich spokojnosť (pochvala “producentom”) s nimi, dá sa konštatovať, že platia málo. Vysielajú signál o tom, že si želajú menej “outputu”, než v skutočnosti reálne potrebujú. Vystavujú sa tak riziku, že spoločenské zdroje (napríklad kvalitný ľudský kapitál) budú presúvané do iných oblastí (podnikanie). Spoločnosť tak môže byť významne za vysielanie falošných signálov trestaná, pri kúpe mobilných telefónov zaplatia spotrebitelia za množstvo, ktoré si želajú, producent preto disponuje spoľahlivou informáciou o tom, o koľko produkcie je záujem, v prípade reforiem takýto signál spoľahlivý nie je,

Ak má byť cenou platenou “producentom” aspoň čiastočne spokojnosť občanov vyjadrená v prieskumoch verejnej mienky, dostávajú tvorcovia reforiem málo. To môže viesť k spomínanému presunu zdrojov do iných oblastí, ale aj k hľadaniu náhradnej formy odmeny: ku korupcii, klientelizmu, nepotizmu, tunelovaniu štátnych aktív atď., čo je uľahčené kvázi monopolným postavením tvorcov reforiem. Poznanie skutočnosti o suboptimálnej úrovni odmeny vo forme verejnej pochvaly však môže viesť aj k putinovskej “partizánskej” ceste prípravy a realizácie reforiem. Tá, podobne ako stratégia chirurgov pri zložitých operáciách, predpokladá výrazné obmedzenie účasti “spotrebiteľa” pri uzatváraní dohody o transakcii. (Podľa bývalého ruského vicepremiéra Borisa Nemcova súčasný prezident Putin nediskutuje intenzívne realizáciu reforiem na verejnosti, jeho reformnú stratégiu nazýva “nepomenovanou”),

Z vyššie uvedeného vyplýva, že dopyt po reformách má tendenciu dlhodobo pretrvávať na suboptimálnej úrovni. Ak je to pravda, majú tvorcovia reforiem tri základné možnosti rektifikácie stavu:

  1. podporiť domáci dopyt osvetou,
  2. podporiť dopyt jeho “dovozom” zo zahraničia (dotácie EU, argumentácia požiadavkami zahraničných investorov, Svetovej banky)
  3. ponúkať viac, než si dopyt vyžaduje.

Všetky tri stratégie v sebe obsahujú negatíva, ktoré môžu viesť k významným nerovnováham, u druhej a tretej najmä z dlhodobého hľadiska.

Použitá literatúra:

Timur Kuran: Private Truths, Public Lies – The Social Consequences of Preference Falsification, Harvard University Press, 1995

Prieskumy verejnej mienky MVK, ŠÚ SR, FOCUS, CBOS

Miroslav Beblavý, Emília Sičáková – Ekonomické a sociálne reformy na Slovensku: Niektoré aspekty tvorby verejnej politiky a presadzovanie záujmov, INEKO, 2001

Boris Nemcov – Ruská politika s ľudskou tvárou, SME 12.12.2001

Eugen Jurzyca – Čakanie na bohatiera, Domino fórum, 1.-7.3.2001