Dátum: 09.08.2010
Z jej programu cítiť mierny posun k súťaži, no vláda sa naďalej spolieha najmä na štátnu reguláciu.
Kľúčovým problémom zdravotníctva je, ako nastoliť rovnováhu medzi dopytom a dostupnými zdrojmi. Riešenia sú v zásade tri. Štátna regulácia, oficiálny cenový mechanizmus a živelný vývoj.
Nová vláda sa so svojou predchodkyňou zhoduje v tom, že sa spolieha najmä na štátnu reguláciu. V programe tak vidíme snahu o spresnenie základného balíka zdravotnej starostlivosti s ohľadom na verejné zdroje, zavádzanie štandardov na diagnostiku a liečbu či zavedenie platieb za diagnózy.
To všetko môže byť prínosom. Efektívna regulácia je totiž vzhľadom na väčšie nároky na solidaritu a rozšírené informačné nerovnosti nevyhnutnou podmienkou kvalitného zdravotníctva.
Podmienkou však je, aby regulácia fungovala. Uvedené zámery mali aj predošlé vlády, v ich napĺňaní sme napriek tomu už roky výrazne nepokročili. Ak pritom štátna regulácia zlyháva a nefunguje ani oficiálny cenový mechanizmus, dopyt s ponukou sa stretnú živelným, väčšinou neefektívnym a nekultúrnym spôsobom. Napríklad cez nekvalitné služby, ošarpané nemocnice, liečenie podľa známostí, dlhé čakanie v ambulanciách, množstvo polo- a neoficiálnych platieb alebo rastúci dlh.
Živelné šírenie poplatkov
To všetko sú príznaky nášho zdravotníctva. Pre pacienta je obzvlášť citlivý prudký rast súkromných platieb, ktoré v súčasnosti dosahujú už zhruba tretinu celkových výdavkov. Slovensko sa tak v rokoch 2000 až 2007 dostalo z chvosta na špičku rebríčka štátov OECD. V našom „bezplatnom” zdravotníctve tvrdo platíme, akurát významnú časť platieb nikto nereguluje. Namiesto oficiálnej spoluúčasti sa poplatky šíria živelne, čím sú najviac postihnutí chudobní a chorí ľudia.
Náplasťou na rastúce platby by mohli byť ochranné stropy, po ktorých prekročení hradia výdavky zdravotné poisťovne. Program hovorí o systéme „hornej hranice výšky platieb za lieky pre vybrané skupiny poistencov”. Minister Uhliarik už avizoval, že hranica by sa určovala ako dve percentá z príjmu dôchodcu či zdravotne ťažko postihnutého človeka.
Stropy sú ako prvok solidarity potrebné. Problémom však je, že pacientov ochránia len pred doplatkami za lieky, čiže nie pred množstvom neoficiálnych platieb. Okrem toho môže byť pre poisťovne drahé sledovať príjem pacientov a podľa toho zisťovať, komu a v akej výške budú doplatky preplácať. Jednoduchšie, aj keď menej adresné, by bolo zaviesť fixné stropy pre dané skupiny poistencov.
Strach o popularitu
Keďže stropy chránia ľudí pred neúnosnými výdavkami, mohli by tiež zbaviť politikov strachu o vlastnú popularitu pri rozšírení regulovanej spoluúčasti mimo liekov. Zavedením oficiálnych platieb aj na ďalšie tovary a služby v zdravotníctve by vznikol transparentný cenový mechanizmus, ktorý by pomáhal zosúladiť spotrebu s obmedzenými verejnými zdrojmi.
Podľa programu sa však vláda regulovanú spoluúčasť rozšíriť nechystá. Naopak, spotreba sa ešte zvýši po avizovanom zrušení výmenných lístkov. Tie totiž obmedzovali dopyt ako náhrada populistického odstránenia dvadsaťkorunáčok. Dôkazom, že sa vláda poplatkov zľakla, je prvá neoficiálna verzia programu, podľa ktorej mali byť lístky nahradené platbami pri návšteve špecialistu. V oficiálnej verzii sa už píše o ich zrušení bez náhrady. Práve na strachu zo spoluúčasti vidno snahu vlády vyhnúť sa nepopulárnym, hoci aj užitočným riešeniam.
Kde sa končí odvaha
Pozitívnym rozdielom oproti programu predošlej vlády je mierny posunu k súťaži a voľnej tvorbe cien. Napríklad zavedením elektronických aukcií pri udeľovaní licencií na záchranky, transformáciou nemocníc na obchodné spoločnosti a čiastočným návratom zisku zdravotným poisťovniam.
Škoda len, že vláda nenašla odvahu ísť ďalej a znížiť napríklad vysokú koncentráciu na poistnom trhu či umožniť vstup súkromného kapitálu do nemocníc.
Zvlášť dôležité sú zámery na zlepšenie informácií. Odstránenie informačných nerovností, ktoré sú v zdravotníctve rozšírenejšie než v iných sektoroch, je totiž podmienkou efektívnej súťaže aj tvorby cien.
Program napríklad sľubuje podporu elektronizácie, zverejňovanie zmluvných vzťahov nemocníc a naznačuje aj zlepšenie informácií pre pacientov o cene a kvalite liečby. Najmä posledný záväzok je však formulovaný dosť všeobecne, a tak nie je zárukou skutočného prínosu.
nedeľa 8. 8. 2010 22:00 | Peter Goliaš, Autor je riaditeľom INEKO
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME.