Máme veľa právnikov. Naozaj?

Dátum: 28.11.2013

Trend, 28.11.2013
Máme veľa právnikov. Naozaj?

Môže štát uhádnuť budúce potreby trhu práce, keď nedokáže monitorovať ani tie dnešné?

„Máme priveľa študentov. Najmä právnikov, politológov, sociológov a ekonómov. Aj vysokoškolských pedagógov je veľa a často učia zbytočnosti nepotrebné pre život. Absolventov nepripravia pre potreby trhu práce. Preto sú nezamestnaní, v lepšom prípade vytláčajú zo zamestnania stredoškolákov. A daňoví poplatníci sa len bezmocne prizerajú, ako sa za ich peniaze financuje príprava podkvalifikovaných a nadkvalifikovaných nezamestnaných.“ Zhruba toto sa vždy objaví v diskusných príspevkoch pod článkami o školstve. Sem-tam niekto dodá, že by školy študentov mali pripravovať aj na povolania, ktoré ich budú uspokojovať aj inak než len materiálne. A ktoré obohatia spoločnosť ako celok, nie iba trh práce.

Dva prístupy

Dá sa súhlasiť, že vysoké školy na jednej strane a trh práce, potreby študentov a celej spoločnosti na strane druhej nie sú často harmonizované. A už vôbec nie sú na seba napojené ako skrutky a matice. Existujú neefektívnosti, ktoré treba zmenšovať. Ide o to ako. Strednodobo sa na Slovensku rysujú dva prístupy, ktoré môžu síce existovať spolu, ale často sú navzájom nekompatibilné. Pracovne ich nazvime rannoindustriálny (tradičný) a postindustriálny (moderný).

Prvý zodpovedá začiatkom masívneho rozvoja priemyslu a štátom riadeného a kontrolovaného školstva. Druhý zložitému a čoraz rýchlejšie sa meniacemu dnešku. Tento je založený na financovaní podľa počtu študentov (s istými úpravami), bez centrálnych limitov ich počtu. Stavia na školách a fakultách, ktoré si samé pomerne voľne vytvárajú nové študijné programy a, v záujme prežiť, snažia sa maximálne prispôsobiť potrebám reálneho života. Vývoj moderného prístupu si vyžiada tri balíky zmien: viac informácií o úspešnosti absolventov škôl a fakúlt, meranie efektívnosti, t.j. návratnosti štátnych investícií do vzdelávania a následne obozretné zavedenie školného na verejných vysokých školách.

Štát neráta, štát vie

Ešte pár slov k rannoidustriálnemu prístupu ku školstvu, ktorý je založený na viere vo víťazstvo masovosti a štandardizácie produkcie a dlhodobej predvídateľnosti vývoja spoločnosti. Nepotrebuje zisťovať ako sa darí absolventom v praxi z tvrdých dát a odvodzovať z toho, čo si žiada trh. Pretože si od niektorých zamestnávateľov dokáže zistiť koľko a akých absolventov budú v budúcnosti potrebovať. Ba aj to, koľko a akých absolventov budú potrebovať firmy, ktoré na Slovensko ešte len prídu. Tento prístup sa tvári, ako keby zamestnávatelia už „nepovedali“ pravdu o svojich potrebách vo forme vyšších platov a poskytnutia práce zamestnancom, o ktorých majú väčší záujem. Tvári sa ako keby štát dokázal uhádnuť budúce potreby trhu práce, keď nedokáže monitorovať ani tie dnešné.

Pri rannoindustriálnom prístupe štát nepotrebuje finančne motivovať školy k príprave študentov na život vrátane trhu práce, pretože im centrálne nariadi koľko študentov majú pripraviť a čo ich majú naučiť – takto školstvo „sadne“ na trh práce ako matica na skrutku. Nepotrebuje podporovať informovanosť o školách a ich absolventoch, lebo raz sa aj tak tisícky študijných programov zlúčia do zopár masovo navštevovaných, štandardizovaných a preto ľahko kontrolovateľných. Nepotrebuje ani rátať efektívnosť škôl, fakúlt či nebodaj študijných programov za účelom rozhodovania o ich financovaní. Lebo štát vie, koľko študentov bude dlhodobo potrebných. Stačí vyrátať náklady na ich prípravu a tie školám poskytnúť.

Informácie sú…

Späť k modernejšiemu prístupu. Potreba lepšej informovanosti o úspešnosti absolventov vyplýva z obrovského nárastu počtu študentov a ich mobility, a tiež z nárastu počtu škôl a pedagógov. Celosvetovo majú študenti čoraz viac študijných príležitostí. Počet študujúcich v zahraničí sa vo svete zvýšil medzi rokmi 2000 a 2011 o 106 percent, čo výrazne prekračuje celkový nárast počtu študentov. Podobný trend bol zaznamenaný aj krajinách OECD a EÚ.

Podiel „medzinárodných študentov“ narástol v krajinách OECD medzi rokmi 2005-2011 o 156 percent! Rýchlo sa rozrastajúce on-line vysokoškolské štúdium vytvára pritom študentom obrovské možnosti výberu aj bez toho, aby museli opustiť vlastnú krajinu. Rastie aj počet študentov. V krajinách OECD sa podiel ľudí s minimálne stredoškolským vzdelaním za polstoročie zvýšil v priemere zo 45 percent na 81 percent, s vysokoškolským z 13 percent na 37 percent.

Na Slovensku si môžu študenti vybrať z niekoľkých tisícov študijných programov. Orientácia a rozhodovanie v takejto ponuke sú len ťažko možné bez lepšej informovanosti o pripravenosti absolventov na prax. K riešeniu tohto problému prispievajú súkromné aktivity Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry (ARRA) a na nadnárodnej úrovni napríklad projekt AHELO založený na testoch študentov. Informovanosť zvyšovalo aj štátom organizované zverejňovanie ľahko a lacno dostupných údajov o príjmoch absolventov podľa fakúlt vysokých škôl. V ňom sa, bohužiaľ, momentálne nepokračuje.

Užitočným zdrojom informácií o absolventoch škôl je tiež medzinárodná sieť LinkedIn. Ak si zadáte napríklad spojenie „Ekonomická univerzita v Bratislave“, môžete ľahko zistiť, že z jej 7 789 študentov, ktorí ju navštevovali do roku 2012 (a sú v sieti) žije 534 v Česku, 237 robí v IBM, 188 v DELL, 121 v Accenture a 102 v Tatra banke. Najčastejšie sa venujú financiám, obchodu, účtovníctvu a informačným technológiám či marketingu. Z tejto sociálnej siete sa tiež dozviete, čo študovali, ktoré sú ich najdôležitejšie schopnosti i to, ako sú vám v sieti blízki.

treba s nimi pracovať

Lepšia dostupnosť informácií o školách a ich absolventoch je v záujme spoločnosti aj štátu. Je dôležitá nielen pre žiakov vyberajúcich si vysokú školu, ale aj pre zamestnávateľov, učiace sa školy a učiacu sa verejnú správu. Ktorá momentálne rozhoduje o financovaní extrémne zložitého systému vysokoškolského vzdelávania bez monitorovania jeho kľúčových výsledkov. Ak už štát rezignuje na vlastné projekty, mohol by aspoň podporiť tie súkromné.

Ďalšou úpravou moderného systému prispôsobovania sa vysokoškolského vzdelávania potrebám praxe je meranie efektívnosti, teda návratnosti štátnych investícií do vysokého školstva. Nejde o úplnú novinku, ani na slovenskom ministerstve školstva. OECD vo svojej každoročnej publikácii Education at a Glance zverejňuje medzinárodné porovnania návratností verejných a súkromných investícií jednotlivých krajín do rôznych stupňov vzdelávania. Podobnú metodiku akú používa OECD je možné využiť pri výpočtoch efektívnosti vnútri nášho školstva.

Nejde o jednoduchý výpočet a ani jeho využitie vo financovaní škôl, resp. ich súčastí nebude môcť byť „lineárne“. O rozdieloch (často v stovkách percent) v objeme štátneho financovania vysokých škôl sa však lepšie a ľahšie rozhoduje informovanému. Napr. o tom, ktorá fakulta pripravuje viac nezamestnaných a slabo platených zamestnaných za veľa peňazí a ktorá „lacná“ fakulta produkuje dlhodobo úspešných absolventov. Financovanie škôl by malo v zásadnej miere odrážať ich schopnosť pripraviť úspešných absolventov. No treba poznamenať, že efektívnosť štátnych investícií musí zohľadňovať nielen relatívne ľahko merateľné parametre akými sú sumy peňazí zo zaplatených daní a odvodov absolventov vysokých škôl. Ale napríklad aj ich spoločenskú potrebu. Sestričky či učitelia s regulovanými platmi nezaplatia po škole na daniach a odvodoch sumu, ktorá by vystihovala ich prínos pre spoločnosť.

Debata o spoplatnení

So zlepšením informovanosti sa dá obnoviť debata o spoplatnení štúdia na verejných vysokých školách. Minimálne v prípadoch neefektívnych študijných programov by bolo vhodné uprednostniť umožnenie vyberania školného pred ich zrušením v dôsledku krátenia štátnej dotácie. Školné by tiež spustilo finančnú reguláciu záujmu o programy, ktoré nie sú dostatočným prínosom pre spoločnosť, ani pre samotného študenta. A dopyt po nich je veľký len preto, lebo sú zadarmo. Obozretne zavedené školné by tiež umožnilo štedrejšie financovať programy s vysokou návratnosťou – urýchlilo by rozšírenie programov, ktorých absolventi sú úspešní v praxi. V krajinách s najlepšími vysokými školami je školné bežné. A je rozumné, aby štátnu dotáciu na štúdium v podobe bezplatného školstva dostávali skôr lepší a sociálne slabší študenti, než horší a bohatší. To však momentálne v slovenskom školstve neplatí.

Reálne asi nehrozí, že štát rozhodne, koľko absolventov napríklad farmácie budú jednotlivé okresy Slovenska potrebovať na najbližších dvadsať rokov. A na základe toho určí počet študentov a absolventom rozdá umiestenky. Reálne hrozí, že adaptácia vzdelávania na čoraz rýchlejšie sa meniaci svet nebude taká rýchla, aká by mohla byť, keby štát nebránil zverejňovaniu informácií. A zistil, čo sa mu v školstve oplatí podporiť viac, čo menej a čo vôbec nie. A podľa toho aj konal. Mimochodom, tvrdé dáta na rozdiel od prevažujúcich názorov ukazujú, že absolventi práva sa zamestnávajú celkom dobre, zarábajú celkom dobre a ich nezamestnanosť na rozdiel od priemeru aktuálne dokonca klesla.

Eugen Jurzyca – bývalý minister školstva, analytik inštitútu INEKO

28.11.2013, Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní týždenníka Trend (príloha Vysoké školy)