Eugen Jurzyca: Populizmus je neľudský

Dátum: 21.10.2009

Veľká hospodárska kríza v tridsiatych rokoch minulého storočia umocnila dramatické rozšírenie dvoch druhov populizmu – sociálneho a národného. Politici sa začali presadzovať sľubmi riešení založenými napríklad na masívnom násilnom presune bohatstva od bohatých a cudzincov smerom k domácej väčšine. Pomýlili sa oni, mnohí voliči, aj mnohí názoroví lídri. Ukázalo sa, že socializmus aj fašizmus boli iba suchými ratolesťami na strome evolúcie ľudskej spoločnosti. Keďže však aj suchý konár občas vyháňa “zelené“ vetvičky, má význam občas popremýšľať o odkazoch jeho demontáže. Socializmus nepadol preto, lebo väčšina voličov pochopila jeho systémové nedostatky, ale skôr preto, lebo si, bohužiaľ, až po dlhom čase, porovnala kvalitu života s tou, ktorá sa dosahovala v nesocialistických štátoch. Inými slovami, nepadol preto, lebo ľudia rozoznali rozdiel medzi efektívnosťou štátnych a súkromných podnikov či rozdiel medzi regulovanými a voľnými cenami, ale až preto, lebo rozoznali rozdiel medzi ozajstným autom a tuberkulóznym trabantom či “embéčkou“.

Riziko, že väčšina podporí populistov ponúkajúcich zlé riešenia, ktorých negatívne dôsledky sa ukážu až po dlhom čase, je veru prítomné stále. Netreba preto podceňovať rolu širokej osvety, vysvetľovania, ako funguje zdravá ekonomika, ale aj rolu názorových lídrov. Ľudí, ktorí sú dostatočne ochotní (statoční) a schopní a argumentačne odporovať presadzovaniu obľúbených a súčasne pre spoločnosť škodlivých krokov. Na politikov sa dá v tomto smere spoliehať iba obmedzene. Politické náklady obhajoby nepopulárnych a súčasne potrebných riešení sú také veľké, že takmer vždy posielajú nepopulistických lídrov na dno tabuliek popularity. Iste, že treba dúfať v pokles počtu populistov, teda politikov, ktorí, ak si môžu vybrať medzi zlým riešením, ktoré podporuje väčšina, a dobrým, ktoré chce menšina, volia neomylne prvú možnosť. Ak má však spoločnosť smerovať k evolučnému optimu, musia sa na súboji názorov zúčastňovať aj názoroví lídri, novinári, učitelia, sudcovia… Samozrejme, nie s cieľom pomôcť politickým stranám, ale riešeniam. Niežeby inak hrozilo, že populizmus zvíťazí navždy. Škody, ktoré spoločnosti spôsobí, bývajú však obrovské, a nemuselo by to tak byť. Kruté obdobie po skončení socializmu, hospodársky prepad, dramatický pokles reálnych miezd, nárast nezamestnanosti, boli dôsledkom štyridsaťročnej vlády populizmu, nie dôsledkom nastolenia demokracie a trhovej ekonomiky. Rovnako ako úsporné opatrenia po vláde populistov v druhej polovici deväťdesiatych rokov neboli rozmarom ekonómov, ale dôsledkom “riešení“ problémov založených výhradne na zadlžovaní. Ak by bolo medzi politikmi menej populistov, ak by boli názoroví lídri statočnejší a ak by verejnosť lepšie chápala, že ak chce mať napríklad dobré zdravotníctvo či školstvo, musí ho zaplatiť ona, nie budúce generácie či cudzinci, mohli byť obdobia vlád populistov oveľa kratšie. Tým by boli kratšie aj obdobia potrebné na odstránenie negatívnych následkov. Kratšie, lacnejšie a ľudskejšie.

“Peknou“ a poučnou ilustráciou mutujúceho vírusu národno-sociálneho populizmu bolo presviedčanie verejnosti za socializmu, že za ostnatými drôtmi na nás číhajú cudzí vykorisťovatelia s jediným cieľom – zničiť nás. Za Mečiara tento vírus prevzal na seba podobu strašiaka pred zahraničnými investormi, ktorí skúpia naše firmya zatvoria ich, aby sa tak zbavili konkurencie. Kdeže sa podeli tie stovky fabrík zatvorených cudzincami ihneď po ich predaji? Naposledy sa tento vírus prejavil v obavách, že zahraničné banky v čase finančnej krízy vytunelujú tie naše. Okrem jedného transferu, aj to opačným smerom, sa nestalo nič. Len sme opäť vyslali do sveta signál, že ho prioritne vnímame nie ako priestor na spoluprácu, ale ako vojnové pole.

Pokiaľ ide o moje osobné pocity z uplynulých dvadsiatich rokov, najviac ma sklamalo poznanie, že podstata totality nebola zrejme “natlačená“ do našej spoločnosti zhora, ale zdola. Za socializmu som si myslel, že keby sa mohla v novinách písať pravda, iste by sa ukázalo, že väčšina ľudí je za to, aby u nás prevažovalo súkromné vlastníctvo, aby boli liberalizované ceny aj zahraničný obchod, aby prišli zahraniční investori. Bol som viac-menej presvedčený, že sociálne klamstvá a nacionalistické vášne šírili “eštebáci“, aby sa vládnuca strana udržala pri moci. Moje porevolučné oboznámenie sa s názormi väčšiny bolo pre mňa studenou sprchou. Dnes už to však vnímam skôr ako výzvu.

Najviac ma, naopak, potešila schopnosť Slovenska v ťažkých časoch mobilizovať zdravé sily a dosiahnuť napriek postojom väčšiny veľmi slušné výsledky. Napríklad v ekonomike alebo zahraničnej politike. Možno ešte viac ma teší vývoj diskusií na internete. Ešte pred pár rokmi slúžili skôr na to, aby si v nich ľudia navzájom anonymne vynadali, dnes je to jeden z pilierov šírenia osvety. Toľko každodenných víťazstiev rozumných argumentov nad tými opačnými by bez internetu nebolo možných. Internet navyše umožňuje občanom porovnávať kvalitu práce národných vlád, čo výrazne obmedzuje možnosť zneužívania moci. Uplynulých dvadsať rokov viac-menej splnilo moje nádeje. Neočakával som materiálny raj na zemi, ani víťazstvo nebeskej lásky medzi ľuďmi. Očakával som vytvorenie strednodobo samonápravného systému. Teda takého, ktorý robí chyby, ale strednodobo ich aj umožňuje naprávať. Takým socializmus nebol, a dnešná spoločnosť je.

Eugen Jurzyca, ekonóm

V roku 1989 pracovník Výskumného ústavu prefabrikácie, po roku 1989 o. i. podpredseda Protimonopolného úradu, predseda Centra pre hospodársky rozvoj, riaditeľ Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy, člen Bankovej rady NBS, v súčasnosti vedúci protikrízového tímu SDKÚ-DS

Písané pre Hospodárske noviny.