Ako vidia reformu školstva mladí ľudia

Dátum: 13.04.2006

INEKO sa začiatkom roka v súťaži esejí pýtalo mladých ľudí do 24 rokov, aký je ich názor na súčasný stav základného a stredného školstva, aké vidia bariéry v jeho reforme a aké sú podľa nich možnosti na zlepšenie. V nasledujúcom texte uvádzame citáty z esejí jednotlivých autorov, o ktorých si myslíme, že výstižne vykresľujú ich pohľad na slovenské školstvo.

Problémy obsahu učiva:

  • Nevadí mi, že nebudem vedieť kto bol hlavnou postavou diela Vojna a mier, to si nájdem v každej dobrej encyklopédii.
  • Načo nám je vedieť z akých častí sa skladá ešte aj banánová šupka? ... Nie je predsa podstatou to, koľko živočíchov vymrelo minulý rok niekde, kam sa nikdy nedostaneme! Nie je podstatné to, koľko má Luxembursko obyvateľov a koľko zemiakov za rok zjedia.
  • Je minimálne zarážajúce do akej hƒ∫bky sa dostáva poznávanie detí základných škôl, ktoré v šiestej triede vedia všetko o bunke.
  • Slovenskí študenti a žiaci sa nenaučia, ako si napísať resumé pre zamestnávateľa, ako si vyplniť daňové priznanie ani ako založiť spoločnosť s ručením obmedzeným.
  • Problém obsahu výučby je podľa nášho názoru predovšetkým problémom toho, že žiaci a študenti, ich rodičia a ich budúci zamestnávatelia nemajú nijaký vplyv na to, čo je v školách vyučované.
  • V súčasnosti je vážnym problémom obsahu vzdelávania obrovská miera štátnej intervencie. Obsah vzdelávania určujú učebné osnovy a tie často nereflektujú aktuálne spoločenské očakávania a požiadavky.
  • Mnohí sa pozastavujeme nad tým prečo žiakov 21.storočia učíme také podrobnosti a údaje, ktoré aj tak neskôr zabudnú a ktoré v dnešnej dobe informačných technológií ľahko a rýchlo nájdu na internete.
  • Áno, viem, čo sú chromozómy. Na kamerovej skúške pri prijímačkách na žurnalistiku sa na to však nikto nepýtal. Chceli, aby som prezentovala samú seba. Všetky vedomosti boli v tej chvíli zbytočné, potrebovala som sa prejaviť.
  • S odtrhnutosťou školskej výučby od reálneho života sa môže žiak stretnúť už na základnej škole. Ako príklad uvediem osvojenie učebnej látky stupnice tvrdosti. Napriek tomu, že ju dokáže už 12 ročný chlapec bezchybne vymenovať a vie, že mastenec je menej tvrdý ako apatit, túto vedomosť nikdy nevyužije, keďže nevie ako mastenec a apatit vyzerajú.
  • Pamätám si, že už na základnej škole, keď sme sa mali naučiť všetky karpatské pohoria, som sa pýtal: "Prečo?" Nakoniec som sa ich naučil, asi dostal jednotku. Nezodpovedaná otázka vo mne zostala doteraz.
  • Učiteľ biológie by mal deťom ukázať zväčšeniny fotografií rakoviny pľúc a vysvetliť im, čo s nimi tento zdanlivý prejav dospelosti urobí. S telocvikárom by nemuseli donekonečna obiehať atletickú dráhu, ale naučiť sa hrať všetky možné športy kolektívne a so zmyslom pre spolupatričnosť. Učiteľka zemepisu by mohla namiesto niekoľkých zošitov nadiktovaných poznámok hovoriť aj o láske k domovine a úcte k iným kultúram. Cieľom nemôže byť len poznávať – zvlášť poznanie bez porozumenia nemá žiadnu hodnotu. Ak chceme žiakov aj vychovávať, musíme im dať možnosť tvoriť si a prezentovať svoje názory.
  • Uvediem malý príklad: 3 ln(2x-7)+8 =SQRT (ln(2x-7)+20), kedy toto učivo využijem v praktickom živote? Poznám niekoľkých inžinierov, ktorí sa od školských lavíc s ničím takým už nikdy nestretli.
  • Ako môže dieťa pochopiť, čo je to kniežatstvo, keď nevie ani, čo je to republika, pritom v jednej žije a toto slovo každý deň počuje z rádia a televízie?
  • Biológiu na strednej škole sme začali bunkou, pretože je to základná časť organizmu. Nikto z nás si bunku nevedel predstaviť a keď sme o dva roky preberali ľudské telo, niekoľko z nás si vedelo spomenúť na jej stavbu, ale do súvisu s funkciou jednotlivých orgánov sme ju nevedeli dať. Nebolo by lepšie najprv nám vysvetliť, ako funguje naše telo a potom, z čoho pozostáva bunka, ktorá ho formuje? Slovo bunka pre nás neznamená nič, zatiaľ čo opačný postup by nám odkryl podstatu niečoho, čo sa nás dotýka úplne. Podobne si vezmime napríklad dejepis: najprv sa učíme chronologický vývoj dejín a vo vyšších ročníkoch sa vraciame k určitým témam, o ktorých máme diskutovať, robiť referáty, projekty a pod. Predstavme si, že by to bolo naopak: mladší študenti sa zaoberajú jednotlivými témami. Vo vyšších ročníkoch ich zaraďujú chronologicky a hľadajú spoločné črty, súvislosti.
  • Vôbec som na vážnu hudbu nemal chuť. Aj tak si myslím, že človek potrebuje pri počúvaní takéhoto druhu hudby istú životnú vyzretosť a intelekt. Prečo sa neučia aj iné štýly, ako je rock, folk, alebo country?
  • Ak si pozrieme učebné osnovy, tak zistíme, že sa v nich hovorí o Faradayovom zákone, ale nie o tom, ako v banke správne vyplniť šeky, vybaviť si správne úver, alebo založiť investičný účet.
  • Biológia ako predmet by sa skôr mala zaoberať využitím rastlinných a živočíšnych druhov a nie tým, koľko párov fúzov má nejaká africká ryba.
  • Pri vstupe do zamestnania sa vás nikto nebude pýtať, kto bol Josef Jungmann a koľko česko-nemeckých slovníkov vydal. Budú sa Vás pýtať, koľko jazykov ovládate a iné otázky spojené s praktickými schopnosťami.
  • Výraznou úľavou pre mnohých by bolo odstránenie ypsilonu, ktorému je venované priveľa energie, pričom nemá v slovenčine výrazné opodstatnenie.
  • Prečo dieťa, ktoré odmala inklinuje k počítačom je trestané za to, že ho nebaví chémia alebo prírodopis? Načo máme niekoho siliť cvičiť, keď inklinuje k biológii alebo niektorej zo spoločenských vied?
  • Na základných školách by som uvítal predmet, v rámci ktorého by sa žiaci oboznámili so zásadami správnej životosprávy, zdravej výživy a pod. Myslím si, že tieto poznatky sú omnoho dôležitejšie, ako bifľovanie vzorcov uhľovodíkov či zoznamov literárnych diel jednotlivých spisovateľov.
  • Malé a stredné podniky tvoria vo vyspelých krajinách značnú časť HDP. Prečo sa už na základnej škole žiaci nevedú k súkromnému podnikaniu?
  • Tiež by bolo užitočné zahrnúť do všetkých stredoškolských osnov základy ekonómie, ktoré by študentov pripravili na ich neskoršie pôsobenie na trhu práce a na samostatné fungovanie.
  • Prečo v osnovách nie sú naplánované tvorivé hodiny, na ktorých by sa vytvárali modelové situácie a problémy, ktoré by museli žiaci tvorivo riešiť. Prečo nie sú v osnovách súťaže, ktoré by motivovali a rozvíjali tvorbu , inovačné myslenie a nápady?

Poznámka: Citáty v tejto časti článku nemajú ukázať, že uvedené encyklopedické vedomosti sú zbytočné, ale že žiaci nerozumejú, prečo sa ich učia.

Problémy spôsobu vyučovania:

  • V praxi sa stáva, že kvôli veľkému kvantu učiva sa toto preberie rýchlo a nedôkladne. V takomto slede dochádza k tomu, že vyučovanie sa stane jednotvárne a nezaujímavé, v centre pozornosti nie je žiak, ale učivo.
  • Niekedy som mal pocit, že vlastný názor, kreativita a nonkonformita sú až na poslednom mieste pri hodnotení v našich školách. Tieto kvality sú však vysoko hodnotené na trhu práce. Dokonca sa mi zdalo, že tieto kvality sú až potláčané. Na literatúre napríklad ( resp. písomkách z nej ) existuje len názor v učebnici. O názoroch žiakov by sa malo na hodinách viac diskutovať. Žiaci by mohli konfrontovať svoje názory, učiť sa vystupovať pred ostatnými.
  • Bol som učiť v triede s vyše 30 žiakmi a polovica sa počas hodiny nedostala k slovu, nebolo kedy, aj keď sa hlásili. Nečudo, že potom žiaci majú dojem, že ich prácu si učiteľ nevšíma a že je vlastne zbytočná.
  • Na hodinách často neprebieha diskusia, polemika o preberanej látke je nemožná a učiteľom zamietnutá hneď v zárodku. (“Nesúhlasíte? Choďte si to vyjasniť s Aristotelom,” povedala moja učiteľka filozofie.)
  • Vôbec sa nevyužíva jedna z najlepších foriem upevnenia a zopakovania látky: vysvetliť to niekomu inému.
  • Skoro všetky vyučovacie hodiny sú nudné. Spôsobuje to buď neprofesionalita učiteľov, zle vysvetlená téma alebo nezaujímavý obsah učiva.
  • Je smutné, že na VŠ sú študenti nútení sa "bifliť", aby dokázali potom na skúške odrapotať všetko od slova do slova, či už z prednášok alebo z kníh.
  • Všetky poznatky sú predkladané ako fakty, takže je vynechávaný proces pochopenia samotnej podstaty informácií.
  • Striktnosť a danosť učebných osnov nepodporuje kreativitu učiteľa a tým ho demotivuje.
  • V dnešnej dobe je žiak vzdelávaný a nie vzdelávajúci sa.
  • Učitelia na stredných školách nevedia, čo sa preberá na základných, a vysoké školy nechyrujú o učebných osnovách stredných škôl.
  • Za úlohu sme si mali prečítať dielo od Janka Jesenského. Samozrejme, že ho nikto nečítal, aj keď je krásne a poučné. Keby učiteľka porozprávala nejaký príbeh z autorovho života, čo zažil, z čoho vychádzal, určite by vzbudila záujem minimálne u časti žiakov. Ona však hodinu strávi diktovaním heslovitého životopisu a diel autora.
  • Hodina sa začína tým, že si každý z nás vytiahne zo svojej tašky zošit spolu s perom a štartuje sa tak dlhé, nudné a únavné písanie poznámok, ktoré nám profesor zväčša diktuje a tak scény z amerických seriálov zo školského prostredia, kde žiaci vášnivo diskutujú spolu s učiteľmi ostávajú zatiaľ iba snami.
  • Zo žiakov sa stávajú banky, ktoré sú prepchaté informáciami bez toho, aby videli súvis medzi nimi.
  • Jedna z oblastí, na ktorú sa trh a jeho fungovanie nevzťahuje je oblasť služieb verejného vzdelávacieho systému. Tento spadá do tzv. verejných statkov a existuje dogma, že je to preto, že sú to služby, ktoré by neprinášali zisk, a preto by ich nikto neprevádzkoval a preto ich musí zabezpečovať štát. Školstvo ako verejný statok a de facto poskytovateľ služieb zákazníkom na trhu funguje rovnako ako socialistická ekonomika na základe centrálneho plánovania a prerozdeľovania zdrojov. Je pozoruhodné, že sme schopní akceptovať fakt fungovania trhovej ekonomiky, ale do školstva ju nie a nie pripustiť.
  • Celý súčasný systém je postavený tak ako ekonomika v období socializmu na centrálnom riadení, na plánovaní na princípe ex post. Tento vylučuje akúkoľvek flexibilitu, potláča individualitu, teda motiváciu jednotlivých školských zariadení, zamestnancov v hľadaní zlepšení, v zdokonaľovaní samých seba. Dôkazom toho, že takýto systém je proti akejkoľvek zmene je samotné školstvo, v ktorom sa deti učia v podstate rovnakým spôsobom ako pred 100 rokmi.

Učebnice:

  • Učivo v knihách je veľmi ťažko napísané a tak majú mnohí problém tomu porozumieť nieto ešte sa to naučiť. Sú tam použité výrazy slov ktorým mnohí nerozumejú a väčšina učiteľov nemá toľko námahy im to poriadne vysvetliť.
  • Neberte nám chuť do učenia suchými, nič nehovoriacimi textami, ktoré je otravné čítať a nie ešte učiť sa ich. Zoberte si príklad zo zahraničných ilustrovaných encyklopédií , ako sa ľahko čítajú, ako sa ľahko chápu vysvetľované témy, ako rád si ich každý so záujmom prečíta.
  • Je nadmieru zarážajúce, že v 21. storočí som dostala učebnicu z roku 1985! Veď vtedy som ešte nebola na svete!
  • Ako mi môže kniha z náuky o spoločnosti vydaná pred 11 rokmi povedať niečo o súčasnej ekonomickej situácii? Učíme sa o rôznych objavoch, vynálezcoch z 18. a 19. storočia, ale vôbec sa nevenujeme tomu čo sa deje teraz v 21. storočí.
  • Mnoho školopovinných, najmä študujúcich vo vyšších ročníkoch sa stále učí z kníh starých niekedy aj viac ako desať rokov. Sú to najmä knihy z matematiky, fyziky a chémie. Dokonca sa stále objavujú úlohy typu: Súdruh Novák pracuje v JRD a musí kúpiť stromčeky za 130 Kčs…
  • V každom novšom vydaní učebnice slovenského jazyka sa záhadne rozrastá počet vybraných slov (ktoré sa, podotýkam, deti stále musia učiť naspamäť). Vo veľkom množstve kníh sa nachádzajú učivá, ktoré sú veľmi nezrozumiteľné, nedá sa v nich orientovať. Zahlcujú žiaka množstvom nových pojmov, ktoré nie sú vysvetlené. Niektoré učivá si môžeme prečítať viackrát, ale jednoducho nerozumieme

Postoje spoločnosti (rodičov a žiakov):

  • Na rodičovské združenia chodí sotva polovica rodičov, aj to iba posedieť si a mať to za sebou (česť výnimkám). Majú (nie nepravdivý) dojem, že nič súvisiace so školou nemôžu ovplyvniť.
  • Nemala som rada prírodovedu a mama ma vždy nútila učiť sa novú látku naspamäť a stála nado mnou, kým som ju nevedela.
  • Široká slovenská verejnosť nevníma skutočné vzdelanie ako hodnotu. Rodičom a aj deťom väčšinou nejde o to, ako deti danej látke rozumejú, čo naozaj vedia, ale skôr im záleží na známkach, na vysvedčení, na titule. To spôsobuje, že spoločnosť reformu školstva nepožaduje a je v tejto problematike pasívna. Obhájenie nutnosti reformy a následne aj jej presadenie je práve preto také ťažké, lebo ak táto tematika nezaujíma občanov, nestane sa ani prioritou politikov.
  • Základným vážnym problémom je, že spoločnosť potrebu zmeny školstva tak razantne necíti. Mnohým učiteľom a rodičom súčasný systém vyhovuje možno práve preto, že aj oni ním boli odchovaní a iný nepoznajú. Vidno to aj z toho, že rodičov väčšinou pramálo zaujímajú detaily o škole, ktorú bude navštevovať ich dieťa, ich kritériami obyčajne nie je prínos školy pre rozvoj schopností a vedomostí dieťaťa, ale skôr prozaickejšie dôvody – vzdialenosť školy od bydliska a pod. A tak je zo strany rodičov minimálny tlak na meranie kvality škôl.
  • Jednou z úloh školy je odovzdať deťom pozitívny prístup ku vzdelávaniu a orientovať záujmy detí smerom prospešným pre spoločnosť, vychovávať. Toto nie je možné, ak žiaci vnímajú školu ako nepriateľa číslo jeden.
  • Slabá spojitosť medzi tým, čo sa dieťa učí a reálnym životom spôsobuje to, že deti nemajú v obľube navštevovanie škôl, pretože nevidia a necítia ich spojitosť s reálnym životom.
  • Väčšina učiva je zbytočná a žiaci si prestávajú všímať, čo sa nové naučili. Na prvom mieste sú u nich známky.
  • Je jednoduchšie pasívne interpretovať profesora a byť vysoko ocenený, ako sa zamyslieť, zapojiť vlastnú hlavu a tvorivosť a rúcať dogmy a predsudky.
  • Keď má dieťa nevzdelaných rodičov a od malička vidí nezáujem o štúdium, ku ktorému je vedené, tak ťažko zmení svoj osud.
  • Keďže neskladáme žiadne praktické skúšky je jednoduché využiť ťaháčiky a ťaháky, pri dlhších písomkách ťaháčiská. Najlepšie sa im darí na fyzike – vede o živote (ako sa zvyknú vyjadrovať nadšení fyzikári pred už nie tak nadšenými študentmi), keď sú odhora až nadol popísané vzorcami, ktoré v živote určite nevyužijem, ak nepôjdem študovať na mat. – fyz. fakultu, či inú školu podobného zamerania.
  • Podvádzanie sa stalo našou kamarátkou počas celého štúdia (a u množstva ľudí aj po ňom). To je to, čo sa na našich školách naučíme najlepšie a najskôr.
  • Dobrým študentom (čiže tým s dobrými známkami) ja na našej škole ten, ktorý sa dokáže naspamäť naučiť pätnásť strán za večer.
  • Hodnota školy je vnímaná ako povinnosť, nie ako ovocie plodov civilizovaného sveta.
  • Prvý aj druhý stupeň základnej školy je pre deti obdobím prudkého psychického vývoja. Preto by snaha o dobré známky v žiackej knižke nemala byť nadradená všetkému ostatnému. Nezdravé súperenie, spojené s pocitom menejcennosti, hlúposti či až ťažkými depresívnymi stavmi, je absolútne neopodstatnené. Každý žiak by mal presne vedieť nielen to, aké sú jeho nedostatky, ale aj v čom vyniká.

Návrhy na zlepšenie:

  • Vytvoril by som skupinu kľúčových predmetov, ktorá by obsahovala Slovenský jazyk, Anglický jazyk a Matematiku. V týchto predmetoch by som určite neznižoval nároky, lebo sú kľúčové pre získavanie ďalších poznatkov. Ostatné predmety by som počas základnej školy zredukoval alebo zlúčil.
  • Moje odporúčanie je aktuálny systém financovania na žiaka doplniť bonusmi za kvalitu.
  • Skutočne dôsledná reforma kurikula by bola takou reformou, ktorá by umožnila, aby školy boli nútené pružne reagovať na požiadavky ako pracovného trhu, tak aj študentov a žiakov a ich rodičov.
  • Ak by rodičia a budúci zamestnávatelia mali možnosť "hlasovať" svojimi peniazmi o výučbe na jednotlivých školách, tak by tieto boli pripravené výučbu neustále prispôsobovať požiadavkám, ktoré budú na ich absolventov kladené, čo je presne to, čo sa v našom súčasnom školstve nedeje a ani diať nemôže.
  • Na základných školách a dokonca i na niektorých stredných školách sa možnosť špecializovať sa zužuje na výber cudzieho jazyka a náboženstva/etickej výchovy, čo je veľmi nesprávny status. Keď si žiak je nútený vybrať medzi alternatívnymi predmetmi čím skôr, tým skôr je nútený vážne uvažovať nad svojím budúcim povolaním. Žiak by teda mal na svojich "akoby osnovách" participovať do najvyššej možnej miery.
  • Osobne by sa mi páčilo, ak sa deťom bude venovať stále iný učiteľ (každý polrok, pričom by sa učitelia mohli neustále meniť aj medzi školami). Prečo? Deti by to naučilo: život je zmena.
  • Do tvorby profilu školy by mali byť zapojení nielen riaditeľ a učitelia na konkrétnej škole, ale aj akási rodičovská rada, čím by sa aj aktívni rodičia podieľali na forme vzdelávania.
  • Ako odpoveď na zaostávanie školstva za potrebami dnešnej spoločnosti vidím väčšiu liberalizáciu školského prostredia. Dať školám väčšiu voľnosť, viac možností v kreovaní vyučovania, obsahu učiva, ako i zamerania a zvýšiť tak konkurenciu medzi školami, vytvoriť na ne tlak a tým zvyšovať ich celkovú kvalitu.
  • Úlohou nižšieho školstva by malo byť najmä poukázanie na to, s čím všetkým treba pri riešení problému rátať, aby žiaci aspoň vedeli, čo všetko ešte “nevedia”, čo všetko treba vedieť, aby boli schopní problém vyriešiť.
  • V platbách za školné navrhujem iný systém ako majú v pláne kompetentní. Študent by doštudoval a za školu by ministerstvu začal platiť až po jej ukončení. Ak si nájde miesto v odbore, ktorý vyštudoval, škola dostane školné vo vyššej hodnote, aké by dostala, ak by absolvent pracoval niekde inde. Toto školné by mu strhávali zo mzdy. Ak by teda nedostával mzdu primeranú jeho vzdelaniu alebo ak by mu titul konkrétnej školy nezabezpečil zamestnanie na aké je vyškolený, škola by zvýšené školné z ministerstva proste nedostala. Aj takýmto spôsobom by sme v praxi videli, koľkí absolventi herectva sú naozaj hercami, koľkí učitelia sú naozaj učiteľmi a podobne. Ak by vyšlo najavo, že napríklad z fakulty herectva pracuje priamo v odbore len napríklad 15% absolventov, ministerstvo by proste fakultu prestalo dotovať resp. jej vedenie postavilo pred ultimátum. Spraviť všetko preto, aby sa fakulta rozdýchala, alebo sa zatvorí.
  • Pre zvládnutie by mohli prebiehať dva kurzy každého predmetu, jeden stručný (napr. 2 hodiny týždenne) a jeden hlbší (dvojnásobok), pričom študent by povinne musel absolvovať určitý minimálny počet hodín (bez horného ohraničenia), sám by si vybral, či z daného predmetu chce absolvovať kurz hlbší alebo základný a na ktoré predmety sa chce zamerať.
  • Príkladom môže byť kurikulárna reforma, ktorá prebehla v Maďarsku. Práve tam bola miera zodpovednosti prenesená na školy. Štát určil minimum, ktoré museli tieto kurikulá spƒ∫ňať a školy ich mali pripraviť. Zároveň všetky kurikulá zbieral a školy, ktoré si ich neboli schopné pripraviť si jednoducho vybrali z už pripravených.
  • Každý z nás sa pomocou rozhovoru s inými ľuďmi učí. V tom spočíva čaro tejto metódy- rozprávame sa o zaujímavej téme, ak sa zapájame do rozhovoru uvažujeme o danej problematike a citovo ju vnímame.
  • Monitor v deviatej triede ako spôsob hodnotenia základných škôl nestačí. Bolo by dobré uviesť monitor alebo iný všeobecný a celoštátny testovací systém aj do nižších ročníkov základnej školy. Hlavne keď žiak prechádza z prvého na druhý stupeň. Vtedy ešte nie je neskoro a nielen on sa má možnosť "zobudiť".
  • Žijeme v dobe, kde má hádam každý školák prístup k internetu, a preto by bolo prospešné, keby boli poznámky od jednotlivých vyučujúcich zverejňované na školskej internetovej stránke, kde by si ich mohol každý veľmi rýchlo a ľahko stiahnuť a ďalej s nimi pracovať. Ušetrilo by sa tak nemálo času a síl, ktoré teraz musíme venovať ich písaniu a zostal by priestor aj na zvedavé otázky a zaujímavé odpovede.
  • Vedenia škôl nemajú priestor na odmeňovanie učiteľov podľa kvality a výkonu, čo je jedným z nevyhnutných predpokladov zlepšeniu situácie.
  • Upriamiť na školstvo a vzdelanie pozornosť celej spoločnosti je prvým a základným predpokladom k úspechu.
  • Cesta na realizáciu reformy sa ukazuje v prenesení rozhodovania o pridelení finančných prostriedkov na zákazníkov, teda na rodičov. Na trhu sú to zákazníci, ktorí rozhodujú o tom čo si kúpia a u koho si to kúpia a na druhej strane sú firmy súťažiace o ich priazeň prostredníctvom svojich produktov. Takto by to malo fungovať aj v prípade škôl. Rodičia samotní by sa mali rozhodovať kde si "nakúpia" vzdelávacie služby pre svoje deti na základe svojich preferencií, medzi ktoré bude nepochybne patriť kvalita.
  • Zmeniť by sa mala aj úloha Ministerstva školstva. Namiesto riadenia by ministerstvo malo kontrolovať. Malo by určiť štandardy učiva na jednotlivých stupňoch vzdelávania a následne dať školám priestor na sebarealizáciu. Ministerstvo by vytváralo alebo zabezpečovalo vytvorenie a publikáciu rebríčka škôl zostaveného na základe kvality poskytovaných služieb. Podľa neho by sa rodičia mohli následne rozhodovať o tom, kde umiestnia svoje deti.

Iné nápady:

  • Dôležité je spýtať sa samotných žiakov, trebárs vo forme anonymnej ankety v rámci školy. Na ktoré predmety sa tešia? Čo sa im (ne)páči na ich učiteľovi? Prečo sa neradi pripravujú na hodiny?
  • Ministerstvo školstva by mohlo priamo oceňovať prínos pedagóga k skvalitneniu výučby, či napríklad raz ročne vyhlasovať "Učiteľa roka", a odmenou by mohli byť aj špeciálne granty na ďalšiu činnosť.
  • Od piateho ročníka ZŠ by sa mali konať na školách besedy, na ktoré by prišiel nejaký zamestnaný človek, ktorý by žiakom vysvetlil, v čom spočíva jeho práca, čo je potrebné vedieť, aby ju mohol vykonávať.
  • Učiteľstvo treba zatraktívniť. Mohol by sa vytvoriť rebríček v danom kraji či okrese, kde by boli kvalitatívne zoradení učitelia napr. podľa bodov s cieľom vytvoriť akýsi trh učiteľov. Školy (SŠ, VŠ), ktorým ide o prestíž a dosiahnutie kvality, by sa snažili zohnať najkvalitnejších učiteľov. Fungovalo by to presne tak ako v športovom biznise, kde si športové kluby napr. futbalové, či hokejové kupujú hráčov ak chcú byť úspešné.
  • Na väčšie prejavenie kreativity a motivovanie učiteľov, a následne aj žiakov, by mohli byť zriadené granty pre vzdelávacie projekty. Pedagógovia by prostredníctvom týchto financií mohli byť iniciovaní k tvorbe rôznorodých študijných projektov, čo by v úspešných prípadoch mohlo výrazne zefektívniť vyučovací proces.
  • Bolo by dobré obmedziť štvrtý ročník, z dôvodu prípravy na maturitu. Zdá sa mi v druhej polovici školského roka zbytočné študentov učiť to, čo si nevybrali ako maturitný predmet.
  • Zaujímavou, aj keď evidentne spornou metódou by bolo zavedenie tzv. "legálnych úplatkov" pri prijímacom konaní na vysokú školu. Princíp by bol jednoduchý. Určitá časť miest, povedzme 10 %, by sa mohla verejne vydražiť – víťazili by najvyššie ponuky. Suma by bola rozdelená nasledovne: istá časť (10-20%) by bola určená ako odmena dekanovi fakulty, resp. rektorovi univerzity a zvyšok by išiel do fakultnej pokladnice. Dekan by bol tým pádom osobne finančne zainteresovaný na dobrom mene školy a tá by zase získala bezpochyby zaujímavú sumu do svojho rozpočtu.

Otázky:

  • Učiteľ bude môcť po reforme meniť ešte viac obsah učiva. Ako potom mapovať žiakov celoplošne? Čo ak sa na maturite vyskytne otázka, ktorú študenti jednoducho nepreberali?
  • Prečo ľudia chcú, aby bolo lepšie zdravotníctvo, ale školstvo ich nezaujíma? Odpoveď je rovnako smutná ako jednoduchá. Nefungujúce zdravotníctvo si uvedomujeme dnes, ale sme príliš krátkozrakí aby sme videli dopad biedneho školstva v budúcnosti.

Záver:

Uvedené citáty nemajú slúžiť ako návod na vykonanie konkrétnych reformných krokov, ale skôr prispieť k diskusii o nich. Dúfame, že pomôžu tiež tomu, aby sme vzdelávaniu a potrebe jeho reformy začali venovať na Slovensku viac pozornosti.

V súčasnosti prebieha hodnotenie esejí. Výsledky súťaže INEKO vyhlási v apríli.