Miroslav Kollár: "Blbá nálada" – neviditeľná ruka médií?

Dátum: 11.02.2002

Masovokomunikačné médiá sú nepochybne spojovacím tkanivom demokracie, prostredníctvom ktorého komunikujú občania a nimi zvolená politická reprezentácia – jedni s primárnou túžbou po informáciách, druhí po vplyve.

Napriek tomu, že máme pomerne široké vedomosti o tejto "politickej komunikácii", literatúra poskytuje len minimum komparatívnych analýz o tom, ako sa ovplyvňujú na jednej strane tok informácií o politike, a na druhej strane demokratický charakter politického režimu a individuálne politické a hodnotové postoje1.

Neexistencia takejto analýzy je tiež slovenský problém. Často síce máme pocit, že za často nepodložené pesimistické vnímanie reality verejnosťou môžu aj – alebo dokonca najmä – médiá. Tento náš názor však nedokážeme podoprieť serióznym výskumom. Preto sa pokúsim o niekoľko nesústavných poznámok na túto tému.

Spôsob, akým médiá – a dnes predovšetkým elektronické médiá – sprostredkúvajú informácie občanom, môže ovplyvniť politické rozhodovanie občanov, na druhej strane ovplyvňuje aj správanie politikov a v konečnom dôsledku kvalitu demokracie v krajine. Pozrime sa preto bližšie na situáciu a stav slovenského mediálneho priestoru a príčiny, pre ktoré môže vznikať dojem, že médiá negatívne vplývajú na náladu spoločnosti, resp. na to, či je tento dojem oprávnený.

Ako skonštatoval politický komentátor Marián Leško – tri roky po parlamentných voľbách, ktoré podľa politológov rozhodovali o charaktere politického režimu na Slovensku, sa situácia v médiách neuveriteľne podobá na celkový stav krajiny. Aj keď súčasné pomery v médiách nie sú také, aké boli pred rokom 1998, nie je to ani zmena, aká sa všeobecne očakávala. Zásadné systémové kroky, ktoré by zabezpečili nezvratnosť pomerov v mediálnej oblasti, sa neudiali, takže bude záležať len na novej politickej garnitúre, kam až sa bude ochotná vrátiť2.

Príčin, pre ktoré vzniká dojem, že médiá negatívne vplývajú na náladu spoločnosti, resp. nedostatočne podporujú reformné úsilie, vidím niekoľko:

*1. Prirodzená úloha médií ako "strážneho psa demokracie",* z ktorej vyplýva kritický postoj médií k zvoleným zástupcom občanov a sústredenie sa na odhaľovanie ich chybného a neprípustného konania. Z tohto faktu môže vyplývať – v tomto prípade neoprávnený – pocit prehnanej kritickosti médií voči politikom a reformám, ktoré prezentujú.

2.* Na prvý pohľad podobný, avšak kvalitatívne zásadne odlišný od vyššie spomínaného problému je problém *imperatívu negatívnosti správy. Tento trend sa čoraz viac presadzuje pri kritériách selekcie informácií a udalostí. Aj v moderných učebniciach žurnalistiky, z ktorých sa pripravujú budúci slovenskí novinári je priorita informácií a udalostí zadefinované presne: prvá je katastrofa, nasleduje škandál, tretia je vojna atď. Priorizácia negatívnych udalostí nielenže ochudobňuje pluralitu a možnosti, ktoré pluralita poskytuje, ale tiež dezinformuje čitateľov, divákov, poslucháčov a privyká ich na obsah takýchto negatívnych správ. Títo po čase začnú vnímať obsah takýchto správ ako čosi triviálne, čo v nich už nevzbudzuje nijaké emócie. 3. Spôsob mediálnej prezentácie reforiem: v súvislosti so spôsobom prezentovania informácií psychológovia masových médií dokázali, že informácia, ktorá je podaná racionálne, sa v ľudskej pamäti uchováva rádovo kratšie než informácia obalená nejakou emóciou. Tu zrejme treba hľadať hlavný problém nespojitosti reforiem ako produktu, ktorý prezentujú politická elita a médiá, a prijímania tohto produktu občanmi.
Zatiaľ čo reforma na papieri, v zákonoch, je vec veľmi abstraktná, život je veľmi konkrétny. Politikom a médiám sa však nedarí premeniť reformu na čosi konkrétne, navyše popri racionálnom vysvetlení chýba spomínaný emocionálny obal, ktorý by umožnil lepšie vnímanie komunikovaného obsahu.

Žijeme v období, keď pri prezentovaní akejkoľvek reformy absentuje vízia (toto však nie je špecifický slovenský problém, podobným problémom trpí celá postkomunistická Európa). Lenže práve vízia je synergiou nádejí jednotlivcov, ktoré sa spoja do jednej alebo viacerých vízií, a tie potom mobilizujú. Podávať reformy ako síce veľmi rozumný, ale predsa len intelektuálny abstrakt sa míňa účinkom.

4. Obsah mediálnej komunikácie.
Médiá sú sústredené na najvyššie poschodia politiky a na negatívnosť správ a navonok nezvyčajná pluralita sa často stáva pluralitou akýchsi "ideologických bunkrov" bez možnosti rozvíjania diskurzu. Táto monologizácia diskurzu sa prejavuje javom, ktorý možno označiť ako "turnajová publicistika"3. Niekoľko málo desiatok "osvedčených" diskutérov putuje z jednej diskusnej relácie do druhej a opakovane monologicky vytvára zdanie ozajstného diskurzu. Z týchto "monologických diskurzov" je však vytesňovaná verejnosť, občan prestal byť aktérom mediálnej komunikácie, stal sa nanajvýš jej zdanlivým objektom.

Slovenské médiá dnes masívnym spôsobom vytvárajú nové mýty, resp. reprodukujú existujúce mýty a stereotypy vo vnímaní reality, nadbiehajú masovému vkusu. Dokonca aj verejnoprávne médiá podliehajú stereotypizácii videnia sveta a trpia krízou tém. Netrúfajú si programovo vyjadrovať alternatívy k vžitým verejným presvedčeniam, názorom a predsudkom.

Vyplýva to do istej miery aj z premeny mediálneho obsahu ako služby na tovar, ale tiež z narastajúcej pasivity občana (ktorý sa zmenil na konzumenta, spotrebiteľa) pri prijímaní mediálneho obsahu. Jednou z ciest k návratu je istá kultivácia dopytu (čo nie je len úloha médií, a ak, tak predovšetkým verejnoprávnych), v ovplyvňovaní dopytu opačným smerom však boli doteraz oveľa úspešnejšie komerčné médiá.

5. Klesajúca úroveň slovenskej žurnalistiky. Príčin je niekoľko: v prvom rade sa zmenila úloha žurnalistu a žurnalistiky v súčasných médiách, čo súvisí s premenou samotných médií. Ďalšou je absencia kvalitného a efektívneho mediálneho vzdelávania a dôslednej analytickej reflexie mediálnej oblasti presahujúcej kabinetné, teoretické prostredie.
Slovenské médiá sa po roku 1989 dôsledne nereformovali v zmysle "vnútornej očisty" a ani z nových, ponovembrových žurnalistov nevyrástla silná generácia dnešných tridsiatnikov, ktorá by dokázala dať slovenským médiám – napríklad verejnoprávnym – nezmazateľnú tvár.

Slovenská novinárska obec sa tiež musela vyrovnať s deformáciami typu "nesprávneho odhadu situácie", akou bola podpora nedemokratických tendencií a politikov väčšinou médií a žurnalistov v prvej polovici 90. rokov. Po "poznaní" vlastného pochybenia síce nasledoval o to vehementnejší prechod na opačné názorové pozície, ktoré sa premietajú do ich žurnalistickej práce, takéto periodické revidovanie postojov žurnalistov však nemá nič spoločné s názorovou koncíznosťou, o etických rozmeroch takého prístupu k žurnalistickej práci ani nehovoriac.

Nastupujúca generácia mladých žurnalistov často trpí nedostatočnou profesionálnou a intelektuálnou vybavenosťou aj nevyjasnenosťou otázky vlastnej identity a identifikácie s pôsobením v médiách. Nedefinované etické rámce vytvárajú o. i. nebezpečenstvo zlyhania profesionálne a osobnostne slabo disponovaných novinárov v zlomových situáciách. Tento problém ďalej komplikuje nedobrá finančná situácia slovenských médií, ktorá sa prejavuje v slabom odmeňovaní väčšiny novinárov, čo zvyšuje riziko ich ovplyvniteľnosti.

6.* Po všetkých profesijne podmienených problémoch mediálneho prostredia, ktoré podľa môjho vnímania do istej miery ovplyvňujú negatívne vnímanie reforiem verejnosťou, sa dostávame k poslednej príčine, ktorá možno mala stáť na začiatku môjho zoznamu: spôsob práce niektorých nie nevýznamných médií a žurnalistov ovplyvňujú *neprehľadné vlastnícke pomery v médiách, čo umožňuje nedokonalá mediálna legislatíva.

Vieme, že predseda politickej strany je spoluvlastníkom najsledovanejšej televízie, ktorá sa za niekoľko rokov stala "národnou inštitúciou" s vysokou mierou dôveryhodnosti; že táto televízia je prostredníctvom svojich vlastníkov prepojená v súčasnosti s najpočúvanejším súkromným rádiom, s denníkom a s jedným z najčítanejších týždenníkov.

Vieme, že istý významný podnikateľ, ktorý vlastní alebo vlastnil viacero nie nevýznamných médií, otvorene prezentuje skutočnosť, že médiá vlastní len preto, aby mohol presadzovať svoje – predovšetkým ekonomické – záujmy. A rovnako otvorene hovorí (dokonca vo verejnoprávnych médiách) o tom, aké spôsoby korupcie pri presadzovaní svojich záujmov používa. Tieto záujmy posilňuje (rovnako ako v istom časovom období aj vyššie spomínaný politik) pôsobením svojej manželky v parlamente.

Vieme tiež, že existujú prípady podozrenia korupčného správania veľkých firiem (tie sú však tiež zadávateľmi veľkých reklamných balíkov), ktoré novinári a médiá, napriek vedomosti o takejto možnosti, nechávajú nepovšimnuté.

V prípade spomínaného mediálneho impéria s takýmto širokým záberom existuje niekoľko nebezpečenstiev. Prvým, najpriehľadnejším, je sebaprezentácia politika – majiteľa a jeho strany.

Druhým, o čosi inteligentnejším spôsobom využitia – alebo ak chcete zneužitia – takejto mediálnej sily, je oslabovanie potenciálnych politických súperov ich vytrvalým a výlučne kritickým hodnotením, najlepšie podporeným odborným hlasom "nezávislých" expertov – tieňových ministrov majiteľa mediálneho impéria.

Tretím, iba na prvý pohľad menej nebezpečným problémom, vzhľadom na vysokú sledovanosť, počúvanosť a čítanosť mediálnych produktov takéhoto impéria však možno omnoho nebezpečnejším ako prvé dva, je problém vytvárania deformovaného hodnotového a vkusového rámca, ktorý môže do istej miery ovplyvniť vnímanie a následne správanie občanov. Ovplyvňuje totiž naše hodnotenie politikov a ich práce, ale aj hodnotenie vlastného postavenia v spoločnosti, z čoho sa odvíjajú aj pocity spokojnosti či nespokojnosti – so spoločnosťou, s politikou, s vlastným osudom.

Týmito šiestimi poznámkami na tému, ako môžu médiá na Slovensku ovplyvňovať kvalitu demokracie a hodnotenie situácie občanmi, som vyčerpal poskytnutý priestor. A pretože tu nemáme miesto na podrobné analyzovanie príčin súčasného stavu slovenského mediálneho priestoru, zopakujem len konštatovanie Mariána Leška, ktoré som citoval v úvode: situácia v slovenských médiách sa neuveriteľne podobá na stav celej krajiny. Ich ovplyvňovanie – a zdá sa, že v momentálnom slovenskom prípade viac negatívne – je však vzájomné, dovolím si dodať na záver.

Literatúra:

Adhikari, G.: From the Press to the Media. Journal of Democracy, January 2000.

Dusseldorp, M. – Scullion, R. – Bierhoff, J.: The Future of the Printed Press. Challenges in a Digital World. www.ejc.nl/hp/fpp/execsum.html.
Füle, J.: Médiá. In: Bútora, M. (ed.): Slovensko 1996. Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1997. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1997.

Füle, J.: Médiá. In: Bútora, M. – Ivantyšyn, M. (eds.): Slovensko 1997. Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1998. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1998.

Füle, J.: Médiá. In: Kollár, M. – Mesežnikov, G. (eds.): Slovensko 2000. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2000.

Füle, J.: Médiá. In: Mesežnikov, G. – Ivantyšyn, M. (eds.): Slovensko 1998 – 1999. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 1999.

Füle, J. – Mistríková, Z. – Gindl, E.: Médiá. In: Kollár, M. – Mesežnikov, G. (eds.): Slovensko 2000. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2000.

Gindl, E.: Médiá. In: Bútora, M. – Hunčík, P. (eds.): Slovensko 1995. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava, Nadácia Sándora Máraiho 1996.

Gunther, R. – Mughan, A.: Democracy and the Media. A Comparative Perspective. Cambridge, Cambridge University Press 2000.

Jacobs, R. N.: Race, Media and the Crisis of Civil Society. From Watts to Rodney King. Cambridge, Cambridge University Press 2000.

Kollár, M. (ed.): Postavenie verejnoprávnej televízie na televíznom trhu a v spoločnosti. Bratislava, Mediálny inštitút 2001, www.mi.sk.

Shanahan, J. – Morgan, M.: Television and its Viewers. Cultivation Theory and Research. Cambridge, Cambridge University Press 1999.

1 Takúto komparatívnu analýzu poskytuje publikácia autorov Gunther, R. – Mughan, A.: Democracy and the Media. A Comparative Perspective (Cambridge, Cambridge University Press 2000), ktorá systematicky analyzuje vplyv politiky na médiá a médií na politiku v podmienkach autoritárskeho, tranzitívneho a demokratického režimu na príkladoch Ruska, Španielska, Maďarska, Čile, Talianska, Veľkej Británie, Nemecka, Japonska, Holandska a USA.

2 Leško, M.: Situácia v médiách je presne taká, aký je stav krajiny. Slovenské listy č. 9/2001.

3 Tento pojem použil publicista Eugen Gindl začiatkom roku 2001 na jednom z troch okrúhlych stolov organizovaných Mediálnym inštitútom na tému Transformácia verejnoprávnej televízie.

Poznámka: Text odznel na konferencii Verejná mienka a ekonomická reforma. Má všeobecný pesimizmus ľudí v post-komunistických ekonomikách vplyv na priechodnosť reforiem?, ktorú organizovali Stredoeurópsky inštitút pre ekonomické a sociálne reformy INEKO a Inštitút pre a Inštitút pre verejné otázky 11. marca 2002 v Bratislave.