Dátum: 10.02.2002
Väčšina tradičných teórií politickej ekonómie reforiem je založená na predpoklade tzv. J krivky. Tá odráža vývoj spotreby obyvateľov po začatí reformy – reformy totiž vedú najskôr k celkovému zníženiu spotreby a až neskôr prinášajú jej zvýšenie nad počiatočné hodnoty. Tradičné teórie predpokladajú, že skupiny najviac krátkodobo postihnuté ako napríklad nezamestnaní, dôchodcovia či ohrození štátni úradníci sa vzbúria proti reformám pri prvej príležitosti a ich zvýšená podpora pre populistické strany povedie k zastaveniu reforiem. Preto podľa tejto starej teórie by v záujme radikálnych reforiem mal byť štát izolovaný od tlakov krátkodobých “porazených,” pokým celková spotreba nedosiahne takú vysokú úroveň, že výsledkom bude väčšina “víťazov.” Táto argumentácia bola základom názoru, že autoritárske vlády (ako napr. v Čile) majú výhodu v uskutočňovaní reforiem. Posledné udalosti v krajinách strednej a východnej Európy ale nepotvrdzujú tento tradičný názor.
Analytik Svetovej Banky J.Hellman vo svojej štúdii (1) ukázal, že skorí víťazi môžu byť aspoň takí vplyvní ako porazení. Doterajšie skúsenosti naznačujú, že sú to práve najdemokratickejšie krajiny (štáty so slobodnými voľbami a teda najzraniteľnejšie voči krátkodobým porazeným), ktoré uskutočnili najradikálnejšie reformy. Hoci vlády, ktoré zaviedli reformy často stratili hlasy vo voľbách, nasledujúce vlády vo všeobecnosti neodmietli reformy a v niektorých prípadoch ich dokonca aj urýchlili.
Hellman tvrdí, že najčastejšou prekážkou tempa reforiem nie sú porazení, ale skôr víťazi z počiatočných fáz reforiem ako napríklad podnikoví manažéri, miestni úradníci a šéfovia štátnych bánk a štátnych podnikov. Vláde naklonení privatizéri (crony capitalists) dostali podniky takmer zadarmo a následne ich vytunelovali; manažéri štátnych podnikov profitovali z liberalizácie zahraničného obchodu uskutočnenej v čase, kým domáce ceny boli stále dotované; miestni úradníci boli podplácaní, aby zabránili nástupu konkurencie na trh; manažéri štátnych bánk poskytovali úvery spriazneným firmám; politici poskytovali dotácie im nakloneným záujmovým skupinám (napríklad v poľnohospodárstve).
Úvodné fázy reforiem vytvorili obrovské možnosti arbitráže, ktoré títo krátkodobí víťazi zúžitkovali na vlastné obohatenie. Následné blokovanie reforiem bolo vlastne v ich záujme, lebo dotiahnutie reforiem by znamenalo odstránenie výhod a trhových deformácií a teda aj zdrojov ich ziskov, tvrdí Hellman. Preto sa víťazi snažili predƒ∫žiť trvanie stavu čiastočných reforiem. Typickým ich záujmom bolo zabránenie vstupu zahraničných investícií do bánk a priemyslu, zavádzanie obchodných bariér, udržiavanie regulácie niektorých cien ako aj slabého systému vymáhateľnosti vlastníckych práv a zákonnosti.
Čísla ukazujú, že najvyššie transformačné náklady (merané poklesom produktu ekonomiky) boli dosiahnuté v krajinách, ktoré uskutočňovali len čiastkové ekonomické reformy na rozdiel od krajín s rýchlym postupom reforiem alebo krajín, ktoré sa do reforiem ani nepustili. Rovnako to platí aj pre nerovnosť v príjmoch: tá narástla oveľa dramatickejšie v Rusku ako v strednej Európe.
Podľa sociologických výskumov voliči v krajinách strednej Európy oceňujú prednosti trhovej ekonomiky a demokracie. Avšak pri hodnoteniach uskutočnenia reforiem sú veľmi nespokojní. Skorí víťazi sa zmocnili obrovských ziskov priamo na úkor spoločnosti. Občania teda možno neprijímajú dynamiku čiastkových reforiem v tvare písmena U namiesto dotiahnutých reforiem krivky J, a ich negatívne pocity sú skôr založené na prejavoch ekonomických ťažkostí ako sú nezamestnanosť než na zbližovaní príjmov. Porazení z úvodných etáp reforiem (občania so základným vzdelaním, dôchodcovia, nezamestnaní) nijako zvlášť nebenefitovali ani pri nereformných vládach. Pomer priemerných dôchodkov a priemerných miezd ako aj príspevky v nezamestnanosti sú na Slovensku naďalej všeobecne nízke.
V postkomunistických krajinách existujú vážne signalizačné problémy týkajúce sa uskutočňovania reforiem. Skorí víťazi vytesňujú konkurenciu z politického systému podporou politikov s limitovanými schopnosťami a know-how. Následne títo politici neotvárajú otázku odmeňovania pracovníkov vo verejnej službe, ktorí potom nie sú schopní brániť záujmy spoločnosti voči záujmovým skupinám. Spojený so zlým imidžom lídrov takýto systém posilňuje adverzný (zvrátený) výber na trhu práce pre ľudí s rozhodovacími právomocami (ako napríklad členov vlády a parlamentu) a regulátorov (dohľad nad bankami, protimonopolný úrad, atď.). Zdá sa, že existujú základy pre samo-naplňujúci sa proces, ktorého výsledkom sú zle motivovaní a nekompetentní politici. Súčasní politici sú potom neschopní priblížiť a zatraktívniť reformy voličom rozbitím informačnej asymetrie a popísaním boja spoločnosti so záujmovými skupinami, kde jedna strana vždy víťazí na úkor tej druhej.
Jedným zo spôsobov ako bojovať so skupinami profitujúcimi z čiastkových, nedokončených reforiem a tak zvýšiť celkovú rýchlosť reforiem a ohraničiť ich sociálne náklady je priamo zvýšiť verejné povedomie. Dôležitým krokom je aj zavedenie skutočnej konkurencie do politickej arény vhodnou kompenzáciou a dostatočným financovaním politických strán priamo zo štátneho rozpočtu.
Literatúra:
[1] Hellman, “Winners Take All: The Politics of Partial Reform in Postcommunist Transitions”, World Politics, 50.2, 1998