Dátum: 01.03.2004
Nástup novej vlády, ktorá vzišla z parlamentných volieb v septembri 2002, priniesol na Slovensko celý rad reforiem. Práve daňová reforma patrí k tým, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnia chod celej ekonomiky, a tým aj všetkých občanov SR. O tom, či vplyv prezentovanej daňovej reformy bude pozitívny alebo negatívny sa už teraz vedú búrlivé diskusie. Proreformne orientovaní považujú súčasný daňový systém za neefektívny a zbytočne administratívne náročný. Odporcovia daňovej reformy sa obávajú, že zvýhodní len vyššie príjmové skupiny, čo považujú za nemorálne voči sociálne slabším. Lenže tu sa naskytne otázka: Je morálne žiadať tých, ktorých vysoké príjmy sú často výsledkom rokov ťažkej práce, aby svojimi daňami „živili“ niekoho, kto častokrát neprejavuje ani minimálnu snahu o zabezpečenie sa a vo všetkom sa spolieha na štát?
Problémom teda ostáva otázka – a na ňu treba nájsť čo najlepšiu odpoveď – kde je tá správna miera prerozdelenia dôchodkov, pri ktorej bude „ aj vlk sýty aj ovca celá“. Túto neľahkú otázku si položila vláda a odpoveďou má byť práve spomínaná reforma.
Reformu, ako celok, považujem za vcelku pozitívnu, aj keď pripúšťam isté nedostatky. V prvom rade sa mi pozdáva základná filozofia reformy, a to presunúť postupne ťažisko daňového zaťaženia z priamych daní na nepriame, čiže zmeniť štruktúru daní tak aby to viedlo k väčšej efektívnosti.
Priame dane v súčasnom systéme môžu podľa môjho názoru pôsobiť na niekoho demotivačne. Vysoké zdaňovanie vyšších príjmov odradí nejedného podnikateľa od náročnejších investícií, čím sa brzdí hybná sila ekonomiky. Myslím si, že ak má daňový subjekt intenzívne pracovať, potrebuje správne stimuly. Jedným z nich je aj vhodné daňové prostredie. Navrhovaná jednotná sadzba dane z príjmu môže priaznivo rozhýbať ekonomiku, a nastúpiť cestu k ekonomickému rastu.
Pozitívnym javom je aj snaha o zjednodušenie daňového systému, a tým zjednodušenie podnikateľského prostredia, ktoré ja teraz príliš zaťažené často zbytočnou administratívou.
Takéto výhody si však málo uvedomujú ľudia – nepodnikatelia. Daň začínajúca sa na „dvojku“ nepôsobí psychologicky práve najlepšie, a preto môže vyvolať silnú vlnu odporu, aj keď vďaka zvýšenému nezdaniteľnému minimu sa vyššie daňové zaťaženie príjmov obyvateľstva výrazne nedotkne.
V tomto prípade by bolo vhodné ponechať možnosť poukázať 1% z dane z príjmu na verejnoprospešné účely podľa vlastného uváženia, ako istú psychologickú „náplasť“. Ak ľudia môžu rozhodnúť aspoň o časti z odvedených daní, nepovažujú ich potom v takej miere za nenávratne stratené.
Väčší problém vidím v možnej reakcii obyvateľstva na jednotnú 20% sadzbu dane z pridanej hodnoty. Po nedávnom zvyšovaní spotrebiteľských cien, a pred ich očakávanom náraste po vstupe do Európskej únie, je ďalší nárast cien v dôsledku zavedenia novej jednotnej sadzby nie príliš optimálnym riešením. Navrhovaná sadzba sa mi zdá dosť vysoká, radšej by som ju videla na úrovni 15 – 18 %. Musím však uznať, že v dnešnej situácii by nižšia sadzba ohrozila prioritný cieľ, ktorý koniec koncov splniť musíme, ak chceme ísť do EÚ – znížiť schodok verejných financií pod úroveň 3% z HDP. Preto vidím o niečo nižšiu daň skôr ako cieľový stav, ku ktorému by sme sa neskôr postupným znižovaním daňových sadzieb mohli dostať, za predpokladu, že to neohrozí fiškálne ciele.
Možno až príliš egoisticky voči istým skupinám obyvateľstva vyznie môj názor na spotrebné dane. Som jednoznačne za zdaňovanie alkoholu, tabaku a cigariet, a nebránim sa ani ďalšiemu zvyšovaniu týchto daní. Veď ide predsa o drogy. Aj keď legálne, stále sú to len drogy. Štát má preto podľa mňa právo vyberať dane za tieto statky a tým čiastočne regulovať ich spotrebu. A ak sa štátu nepodarí obmedziť konzumáciu týchto škodlivých statkov (čo je vcelku pravdepodobné, lebo sa vyznačujú relatívne nízkou elasticitou dopytu) aspoň to prinesie tak veľmi potrebné príjmy na financovanie verejných potrieb.
Všetky spomenuté, ale aj nespomenuté dane tvoria východisko príjmov do štátneho rozpočtu. Preto treba veľmi starostlivo zvážiť každý krok ich reformy.
Verejné príjmy však nie sú jedinou stránkou, ktorou sa treba zaoberať. V snahe znižovať schodok verejných financií, čo je našou prioritou, by sa mala pozornosť sústrediť aj na štruktúru výdavkov. Keďže väčšina výdavkov má neproduktívny charakter, mali by byť minimálne, teda také, aby zabezpečili prežitie jednotlivých rozpočtových kapitol. Predovšetkým by sme sa mali vyhnúť „liatiu peňažných prostriedkov do deravého sita“. Jednotlivé rezorty potrebujú najprv systémové zmeny, inak sa v nich peňažné prostriedky nenávratne strácajú, a navyše produkujú stále väčšie straty.
V čom vidím ešte veľkú rezervu, je činnosť daňových úradov. Pripadajú mi neefektívne a ťažkopádne v súvislosti s riešením nadmerných daňových únikov. Často neúčinné je aj vymáhanie daňových nedoplatkov. Navyše neexistuje ucelený systém sankcií voči daňovým „hriešnikom“, nehovoriac o absencii výchovy daňovej etiky. Výsledkom tejto neefektívnosti v činnosti daňových úradov sú miliardové straty, ktoré si štát pravdaže musí vykompenzovať vyššími daňami niekde inde. Preto k cieľu znižovania daňového zaťaženia by prispelo aj to, keby sa väčšia pozornosť venovala práve činnosti daňových úradov a ich kompetenciám.
Čo mi v súčasnosti najviac chýba, je ucelená dopadová štúdia, ktorá by poskytla kompletné informácie o odhade účinkov daňovej reformy aj bežným občanom. Možno po zverejnení takýchto výsledkov by mnohí zmenili svoj terajší negatívny postoj k pripravovanej daňovej reforme.
Bez dôkladnej analýzy existuje riziko nesprávneho rozhodnutia. Verím preto, že vláda zváži všetky svoje kroky v tak závažnej otázke akou daňová reforma každopádne je, a že sa jej podarí nastaviť daňovú sadzbu na takej úrovni, ktorá prinesie očakávaný efekt – podnieti ľudí k väčšej aktivite a podnikavosti. Verím, že pomôže odstrániť väčšinu nedostatkov, ktoré v súčasnosti trápia daňový systém a naštartuje ekonomický rast, ktorý bude dlhodobo udržateľný a stabilný. Lebo len tak sa môžeme priblížiť k toľko vytúženému blahobytu.