Dátum: 01.03.2004
Každá reforma, ktorá má trvať dlhšie ako jedno volebné obdobie, musí byť jednoduchá, v praxi ľahko aplikovateľná s minimálnou možnosťou rôzneho vykladania, celospoločensky uznaná a v neposlednom rade musí minimalizovať možnosť a snahu jej obchádzania. Daňová reforma nie je výnimkou. Daňové a ostatné súvisiace právne normy sú dôležité pre stabilitu príjmov štátu, postavenia podnikateľského prostredia, zabezpečenia postavenia zamestnanca a zamestnávateľa.
Súčasný návrh zavedenia rovnej dane s podporou zvýšenia nepriamych daní, ktoré zaťažujú spotrebu, ohrozí najnižšie príjmové skupiny a skupiny ľudí, ktorí nemajú žiaden príjem a sú odkázaný na sociálnu podporu, alebo niektorý z dôchodkov. Preto je potrebné citlivo nájsť hranicu únosnosti priamych a nepriamych daní.
V súčasnosti platný zákon o daniach z príjmov bol niekoľkokrát novelizovaný. Každá novelizácia prináša komplikácie a neprehľadnosť. Preto uprednostňujem vytvorenie takej normy, ktorá by kopírovala ekonomický vývoj na Slovensku. To znamená, že všetky odpočítateľné položky by boli násobkom priemernej mzdy v hospodárstve. Toto opatrenie by udržovalo valorizáciu podľa stavu hospodárstva. Nemohlo by sa stať, že by odpočítateľné položky ostali dlhodobo na rovnakej úrovni a nekopírovali minimálne infláciu a poprípade aj rast reálnej mzdy. Na začiatku účtovného roku by sa pevne stanovila priemerná mzda, ktorá by platila počas celého obdobia (roku). Ďalšou priamou daňou je tzv. „trojdaň“. Je vo svojej podstate nemorálna, lebo zdaňuje už minimálne raz zdanené peniaze. Aj keď daň z dedičstva považujem za „gentlemanské poďakovanie sa“ štátu. Obecné dane by mali úplne ostať v kompetencii samosprávy. Tá by rozhodovala o výške a spôsobe platby. Samozrejme by boli stanovené maximálne hodnoty podľa počtu obyvateľov a lokality.
Paušálna daň nie je koncepčné riešenie a zvýhodňuje určitú skupinu ľudí. Aj v súčasnosti zákon o dani z príjmu má ošetrenú možnosť sledovať len príjmy a paušálne si priznať náklady v určitej výške, podľa toho, v akej sfére podnikateľ pôsobí. Tu vidím skôr možnosť pri takejto voľbe, ktorú by podnikateľský subjekt nahlásil na začiatku účtovného obdobia, zjednodušiť účtovné postupy, valorizovať uznané percento nákladov. Percento by malo mať takú hodnotu, aby ak si podnikateľ zvolí možnosť paušálnych nákladov, v kombinácii s odpočítateľnými položkami, mal porovnateľné daňové zaťaženie ako zamestnanec pri priemernej mzde v hospodárstve.
Koncepcia odvodového zaťaženia je v súčasnosti zle pochopená u zamestnancov. Neuvedomujú si, že nakupujú poistný produkt a ak nie je poistné zaplatené, strácajú na tom oni sami. Akonáhle niekto niečo kupuje, má záujem, aby mu poskytoval maximálnu úžitkovosť. V systéme, ktorý je práve v platnosti, kde určitú časť platí zamestnávateľ a určitú časť zamestnanec, sa v niektorých súkromných subjektoch stáva, že zamestnávateľ poistné neplatí a aj tú časť čo zráža zamestnancovi, si ponecháva. Vymôcť tieto pohľadávky pre poisťovne súdnou cestou je zdĺhavé a aj málokedy úspešné. Podľa môjho názoru by bolo najlepšie, keby celé bremeno platenia prešlo na zamestnanca. Bola by to iba administratívna záležitosť o automatické navýšenie miezd o 38%. Nik by na tom nestratil, mohli by získať iba poisťovne tým, že by sa zvýšila platobná disciplína. Výška poistného by mala tiež kopírovať minimálne infláciu, podľa výpočtov poistnej matematiky. Postupne by sa mala likvidovať vertikálna solidárnosť, vytvoriť rôzne výšky poistenia a zamestnanec by si sám určil, akú výšku svojho príjmu si „odloží“ pre prípad núdze, choroby alebo dôchodku. Tieto platby by neboli stanovené percentom, ale presnou sadzbou. Aj v súčasnosti si výšku úrazového poistenia alebo aj iného poistenia každý zvolí sám. Tiež je potrebné zabezpečiť platobnú disciplínu a v prípade neplatenia poistenia urýchliť súdne rozhodnutia na exekúciu majetku.
Znižovanie priamych daní neovplyvní skupiny ľudí, ktorých jediní príjem tvoria dôchodky alebo transferové platby. Pri súčasnej nezamestnanosti (16.48%, marec 2003) a veľkom množstve dôchodcov nie je vhodné paušálne vyrovnávanie sadzieb dani z pridanej hodnoty. Najnižšie zárobkové skupiny vysoké percento svojho príjmu (okolo 50 až 60 percent) vynakladajú na základné potraviny a poplatky súvisiace s bývaním. Tým by sa im zvýšilo ich daňové zaťaženie o 6%. Návrhy na kompenzácie podľa môjho názoru nie sú dobré, lebo zvýšia byrokraciu v našom byrokratickom štátnom aparáte a preniesť to na obecné orgány nie je vhodné. Vyrovnanie daňových pásiem môže tiež ovplyvniť ekonomický rast, zvýšiť nezamestnanosť, pribrzdiť trh služieb a stavebnú výstavbu. Tieto výpadky by v konečnom dôsledku mohli mať za následok nižší výber DPH ako sa predpokladá. Preto podľa mňa nie je dobré naraz paušálne vyrovnať DPH a navrhoval by som, aby vyrovnanie pásiem prebehlo postupne, najprv služby a stavebníctvo a základné potraviny ponechať v zníženom pásme, poprípade ešte súčasné percento znížiť. Tieto príjmové výpadky nahradiť zvýšením DPH v základnej sadzbe.
Zvýšenie spotrebných daní ovplyvní spotrebu nadštandardných produktov (cigarety, alkohol). Takže v tomto prípade ide o dobrovoľné rozhodnutie každého o nákupe a priblíženie sadzieb k Európskemu zaťaženiu vidím ako pozitívne. Ohľadne uhľovodíkových palív a mazív zvýšenie ovplyvní cenu cestovného, čo bude mať za následok zníženie migrácie pracovných síl a zvýšenie nezamestnanosti.
Reformy – daňová, odvodového zaťaženia, dôchodková a iné sú v súčasnosti veľmi potrebné, ale je potrebné urobiť aj „spoločenskú“ reformu. Je nutné odnaučiť ľudí frázam „štát postaraj sa o mňa, štát daj mi byt, nájdi mi prácu“ , ale aj „zamestnávateľ odveď za mňa dane, zaplať poistné“. Každý občan si musí uvedomiť, že je to v jeho záujme a nespoliehať sa na druhých. Starnúcu generáciu vychovávanú v socializme to už nenaučíme, ale aby táto generácia tieto frázy nenaučila svoje deti.