Dátum: 01.03.2004
Ak sa mám zamyslieť nad tým, aká je moja predstava o daniach, v prvom rade si treba povedať, čo to je vlastne daň a na čo má slúžiť.
Keďže štát je tu na to, aby zabezpečoval určité funkcie a služby spoločnosti, ktoré je efektívnejšie nechať spravovať centrálne, tak na to, aby tieto svoje úlohy mohol vykonávať (obrana, bezpečnosť, vytváranie pravidiel a ich vynucovanie a kontrola atď.) potrebuje určité príjmy. Týmito príjmami sú najmä dane. Teda dane sú akousi dotáciou, či platbou občanov štátu na zabezpečovanie jeho úloh.
Keďže je všeobecne známe, že najlepšie spravuje peniaze ten, kto ich vyrobil a nie ten, kto ich dostal, štát by mal preto v podobe daní dostať iba nevyhnutné minimum na svoju existenciu a zabezpečenie tých úloh, ktoré nie je možné (príp. efektívne) zabezpečiť na inej úrovni – napr. obrana. Všetky ostatné činnosti, ktoré je možné, efektívne a žiadúce zabezpečovať na miestnej (regionálnej) úrovni by mal prenechať samospráve spolu s príslušným podielom na daniach. A samozrejme, všetky ostatné činnosti, ktoré nemajú verejnoprospešný charakter, spolu s finančnými prostriedkami by mal nechať vo vrecku občana.
Vychádzajúc z tohto faktu pri tvorbe daňového systému treba zabezpečiť aby čo najväčší objem peňaží v rámci svojich úrovní zostal čo najbližšie k občanovi – to znamená v miestnej samospráve.
Tieto peniaze by nemali byť najskôr centrálne vyberané a neskôr na základe nejakých sociálno-inžinierskych kľúčov prerozdeľované, pričom na tejto ceste by sa ich značná časť „stratila v systéme“, ale podstatný podiel dane by mal ostať priamo samospráve. Takto by mal občan lepšiu možnosť kontrolovať ich použitie, keďže mestské zastupiteľstvo je predsa len bližšie, ako parlament, ktorý má už nádych „high-society“, ku ktorej obyčajný smrteľník nemá prístup.
S tým súvisí aj podstatne lepšia možnosť ovplyvňovať použitie týchto peňazí – a podstatne demokratickejšia – pomer zástupcov ľudu v meste/regióne k obyvateľom je rozhodne väčší ako 150 k 5 miliónom. Toto taktiež vytvorí lepšiu prirodzenú voľbu zástupcov, kedy sa volič – daňový poplatník nebude rozhodovať primárne podľa straníckeho trička alebo „modrých očí“, ale podľa toho, ako je ten-ktorý zástupca schopný efektívne narábať so zverenými finančnými prostriedkami, ale hlavne taktiež, ako je schopný finančné prostriedky (aj tie „mimodaňové“) získať.
Štát by mal mať v tejto súvislosti taktiež jednoznačne povinnosť zostavovať vyrovnaný rozpočet, iná alternatíva nie je morálna. Ak sa ja ako občan dnes zadĺžim, musím za to niesť zodpovednosť – buď musím dlh splatiť osobne aj z úrokmi, alebo to za mňa musí niekto urobiť – a moje deti sa mi určite „poďakujú“.
Nevšimla som si zatiaľ, že by za tvorbu takéhoto dlhu niesla zodpovednosť vláda – bodajby aj, veď keď príde na jeho splácanie, tak príslušná vláda už bude dávno „na druhom svete“. Nehovoriac o tom, že vláda nenarába s peniazmi, ktoré by patrili jej. A spoločnosť, paradoxne, k takémuto vzdialenému chápaniu štátneho dlhu len prispieva. Už sa mi párkrát stalo, že mi v diskusii niekto povedal: „čo sa ty starieš do politiky, veď ty ako študentka ešte nepracuješ, teda ani neplatíš dane, nemáš teda právo mať na to svoj naivný názor.“ Nuž, odhliadnuc od toho, že pracujem už dosť dlho a aj keby nie, nemáme len priame, ale aj nepriame (spotrebné) dane, mám čo do toho hovoriť. Nie len ja , ale aj moja malá sestra, ktorá si veru ešte počká, kým začne pracovať, by sa veru mohla čudovať, čo všetko je už dnes isté, že bude splácať. Dlhy, ktoré vznikajú dnes totiž bude splácať predovšetkým generácia mladých ľudí, ktorí budú najdlhšie zarábať a teda aj odvádzať dane.
V tomto smere ma dosť znepokojuje do určitej miery aj náš vstup do Európskej únie – osobne som mala možnosť byť svedkom, ale taktiež sa o tom dozvedám sprostredkovane, že prostriedkami z fondov, ktoré EÚ poskytuje kandidátskym krajinám sa často plytvá, resp. sa zneužívajú. Nemám dôvod si myslieť, že po našom vstupe to bude inak. Ako občana – daňového poplatníka ma dosť trápi takáto perspektíva budúceho použitia mojich peňazí. A nemyslím si, že sa v tomto smere niečo este zlepší po prípadnom zjednotení aj priamych daní v EÚ. Preto dúfam, že zástupcovia Slovenska budú zásadne proti takémuto prípadnému scenáru.
Proti zjednoteniu daňovej politiky EÚ hovorí aj fakt, že naša pripravovaná daňová reforma by v tomto prípade mohla vyjsť nazmar. A krajina (nielen tá naša) by stratila výhodu, ako pritiahnuť zahraničných investorov a pracovnú silu.
Na záver sa dá teda zhrnúť, že štát by si mal jednoznačne ponechať možnosť tvoriť svoju vlastnú daňovú politiku. Tá by mala svojich občanov motivovať k ekonomickej aktivite, nie ju trestať, a taktiež by nemala „robiť z ľudí hlupákov“ – nemala by automaticky vychádzať z predpokladu, že sa nedokážu postarať sami o seba a že nemajú žiadnu zodpovednosť sami za seba. Tento predpoklad spĺňa rovná daň, ktorá je spravodlivá a jednoduchá. Zároveň by však mala byť čo najnižšia, čo samozrejme predpokladá, že štát sa uskromní a bude skutočne robiť iba to, čo nev yhnutne robiť musí a má. V prípade, že podstatná časť tejto dane sa spolu so statkami a službami, ktoré sa za ňu budú „kupovať“ presunie bližšie k občanovi – na samosprávu, myslím, že budem môcť byť ako daňový poplatník a tiež ako občan spokojná.