C. Aký bude nový liečebný poriadok?

Priplácaním len ušetríme – sebe aj iným
SME, 06.11.2002
Viliam Dobiáš
(Autor je lekárom záchrannej služby)
Názor

Viac ako desať rokov čakáme na reformu zdravotníctva. S jeho stavom nie sú spokojní ani zdravotníci, ani poisťovne a ani obyčajní, ani superprotekční (pán prezident) pacienti. Ešte sa presne nevie kto, čo a koľko bude priplácať, ale už vieme, že to nebude dobré. Aby neboli v presile len kuvičie hlasy, chcem dať k dispozícii pár postrehov na podporu reformy.

Videli ste už tony nezjedených zvyškov odnášaných na tanieroch z nemocničných izieb, aby sa všetci vzápätí vrhli na hory prinesených potravín? Som presvedčený, že deväť z desiatich pacientov nebude za stravu platiť, lebo si ju jednoducho donesú z domu. Ak budú jesť len stravu z nemocničnej kuchyne, bude ich to stáť menej a napriek doplácaniu ušetria.

Nepochybujem, že po zavedení príplatkov sa zníži objem pozorností pre personál (káva, bonboniéry, fľaše, kvety) - jednoducho preto, že keď platím oficiálne, nechcem a ani nemusím doplácať neoficiálne.

Bežne sa stáva, že pacienta prijmú do nemocnice nie pre zdravotný stav, ale pre upokojenie rodiny, ktorá chce stráviť dovolenku bez babky alebo dedka. Doteraz sme za to platili všetci, teraz to budú platiť tí, ktorých sa to týka. (Neznamená to, že z dôchodku. Veď snáď ešte na kresťanskom Slovensku funguje rodinná solidarita.)

Koľkí už v nemocnici počuli vetu: „Mohli by ste ísť domov, ale ešte čakáme na výsledky.“ Koľkí prišli do nemocnice dva-tri dni vopred na absolvovanie vyšetrení, ktoré sa dajú absolvovať za dvakrát dve hodiny. Koľkí ležia v nemocnici len preto, že ich lekári považujú za nesvojprávnych pri dodržiavaní diéty a režimu. Veľa ľudí sa doslova pachtí za pobytom v nemocnici, lebo žijú osamelo, chýba im ľudský kontakt a teplo, trochu vzruchov, pozorovanie života.

Prečo sú dobre zarábajúci ľudia hospitalizovaní menej ako ekonomicky slabšie vrstvy? Lebo sa im to neoplatí. Keď sa to starším a chudobnejším oplatí, tak to nie je zdravotná, ale sociálna starostlivosť. Tá ale nepatrí do nemocníc.

Keď si pacient dá vystaviť u lekára recept na liek, ktorý sa dá kúpiť, pár korún ušetrí. Nás všetkých to stojí stovky korún, lebo lekár si pre poisťovňu vykáže aj vyšetrenie. Keď celej Európe stačí šesť návštev u rodinného lekára na osobu a rok a u nás vykazujeme sedemnásť návštev, tak sa dá seriózne predpokladať, že desať návštev je kvôli receptom. Pacient za tie recepty dá v budúcnosti (dúfam, že čím skôr) 200 korún, ale my ostatní ušetríme desaťtisíc.

Doprial by som každému vidieť tie škatule a tašky plné liekov, v ktorých sa prehrabujem, aby som zistil, čo vlastne pacient užíva. Nie je zriedkavosťou vidieť lieky, ktorých účinky sa navzájom vylučujú, kombinácie liekov s iným názvom, ale tým istým chemickým zložením a iné farmakologické hrôzy. Každá návšteva u odborného lekára znamená prírastok aspoň jedného lieku v domácej megalekárni. Zmluvný lekár to poslušne predpisuje ďalej a ďalej, ale len nemnohým napadne občas aj niektorý liek vynechať.

Keď sa pacient zo socialistického zvyku dožaduje sanitného vozidla, lekár podpíše príkaz na prevoz. Je to bianko poukážka na 500-1000 Sk za jednu cestu. Mnoho chorých by mohlo ísť taxíkom alebo aj hromadnou dopravou a aj v prípade preplatenia nákladov by to poisťovňu a nás všetkých stálo menej.

Čím menšia nemocnica, tým menej vyšetrovacích a liečebných výkonov pripadne na jedného zdravotníka a tí buď nezískajú skúsenosti, alebo ich rýchlo stratia. Nie je pre zdravie a život bezpečnejšie raz za pár rokov cestovať o pár kilometrov ďalej (ak treba tak aj pod dozorom záchrannej služby) a zveriť sa odborníkovi, ktorý má za sebou viacnásobne viac vyšetrení, operácií?

Prečo sa nepripláca za liečbu úrazov spôsobených opitosťou, takže jej následky financujeme všetci? Je opodstatnená najdrahšia liečba pacientov so srdcovými chorobami napriek tomu, že mnohí z nich absolútne nedbajú na životosprávu? Nestačili by takýmto nezodpovedným jedincom aj lacnejšie lieky, ktoré sú stále účinné?

Keby sme sa začali zamýšľať, našli by sme oblasti, v ktorých vieme reformu podporiť aj na základe vlastných zlých skúseností. A tí, čo sa už zamýšľajú, by mali začať hovoriť hlasnejšie, aby ich neprekričala skupina, ktorá z dnešného stavu vyslovene profituje a zároveň straší chorých ľudí nezmyslami o tom, že reforma ohrozí ich zdravie.