INEKO - Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy

Financovanie zdravotníctva v troch alternatívach

Dátum: 18.12.2006

Koľko by stálo zdravotníctvo, keby každý z nás musel zadarmo dostať všetko, čo si zažiada? Špičkové lieky, tých najlepších lekárov, moderné prístroje na diagnózu a liečbu? Asi nekonečne veľa…
Naša spoločnosť je ale ochotná vyčleniť na zdravotníctvo len istý obmedzený balík peňazí. Vzniká tak problém, ako zosúladiť tento balík s našimi neobmedzenými túžbami. Logicky nás asi napadne východisko – priplatiť si z vlastného vrecka. A tu je ďalší problém – za čo a koľko by sme mali priplácať? Ako rozdeliť diagnózy, výkony a lieky na plne hradené štátom (tzv. solidárny balík) a čiastočne, či plne hradené zo súkromných zdrojov? K tomuto problému sa môžeme postaviť tromi spôsobmi:

1. Neodpovieme priamo a budeme sa tváriť, že máme všetko „zadarmo“. Realitu však neoklameme a rovnováha sa bude nastoľovať, tak ako dnes, spontánne – cez rozlišovanie pacientov podľa výšky úplatku, ktorý sú ochotní zaplatiť, prípadne podľa známostí.
2. Otvorene povieme, za čo už nebude platiť štát (resp. poisťovne z povinných odvodov) a čo budú platiť ľudia z vlastného vrecka. Na tento účel im, podobne ako v druhom pilieri dôchodkového systému, umožníme odkladať si časť povinných odvodov. Nevýhodou tohto riešenia je, že ho nemôžeme okamžite uplatniť pre všetkých ľudí. Starším ľuďom nemožno škrtať nároky na liečbu „za štátne“ tak, ako mladým. Majú totiž menej času a horšie podmienky prispôsobiť sa novým pravidlám, napr. pri uzatváraní súkromného pripoistenia. Táto zmena by si teda, podobne ako založenie druhého piliera v dôchodkovej reforme, vyžiadala prechodné náklady na zaplatenie liečby starších ľudí.
3. Podobne, ako v prvom pilieri dôchodkového systému, zavedieme v zdravotníctve zásluhovosť. Ľudia, ktorí platia vyššie povinné zdravotné odvody, by tak mali nárok na vyššiu kvalitu zdravotnej starostlivosti. S dôchodkami to bolo pomerne jednoduché – stačilo spraviť finančné prepočty tak, aby ľudia platiaci viac do Sociálnej poisťovne dostali vyšší dôchodok. V zdravotníctve to je ťažšie, zavedenie zásluhovosti by si totiž vyžiadalo aj rozdelenie všetkých diagnóz, výkonov a liekov do rôznych kategórií, na ktoré by mal človek nárok v závislosti od výšky zaplatených odvodov. O tomto rozdelení by navyše permanentne rozhodovali politici, ktorí majú sklon sľubovať všetko „zadarmo“. Naproti tomu v predošlej alternatíve urobia politici iba základnú čiaru medzi „solidárnym“ a „súkromným“ balíkom a v druhom (súkromnom) pilieri už zásluhovosť zavedie trh. Zavedenie zásluhovosti je teda politicky riskantnejšie, oproti druhej alternatíve však má aj významnú výhodu – nulové prechodné náklady. Percento „štátnych“ odvodov by sa totiž nemuselo znižovať a štát by mohol aj naďalej financovať liečbu starších ľudí priebežne z odvodov vybraných od mladých.

Ak zamietneme prvú alternatívu ako neetickú, musíme sa popasovať s problémami druhej alebo tretej. V oboch sa skrýva kľúčová podmienka úspešnej realizácie – nutnosť dosiahnutia konsenzu politikov aj verejnosti v otázke, čo má ostať v balíku, na ktorý bude mať nárok každý (druhá alternatíva), resp. každý podľa výšky zaplatených odvodov (tretia alternatíva). Inými slovami musíme rozhodnúť, v čom už nechceme byť solidárni, t.j. za čo by mal každý sám niesť zodpovednosť. Konsenzu má predchádzať široká diskusia, ktorá, bohužiaľ, na túto tému na Slovensku takmer nezaznieva.

(Zapísal: PG, 15.12.2006)